„V tých dňoch prišiel Ján Krstiteľ a kázal na Judskej púšti a hovoril: Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo… Vtedy vychádzal k nemu Jeruzalem i celé Judsko a celé okolie jordánske, a krstení boli od neho v rieke Jordáne vyznávajúc svoje hriechy.“ (Mat 3,1.2.5.6)

„Odvtedy začal Ježiš hlásať a hovoriť: Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mat 4,17)

Ján Krstiteľ a Ježiš Kristus kázali ľuďom. Z celej okolitej krajiny k nim prichádzali stovky ľudí a s napätím ich počúvali. Vyznávali svoje hriechy a nechávali sa krstiť. Čo tiahlo celé zástupy ľudí k týmto kazateľom? Aké posolstvo prednášali? Čo to bola za moc, ktorá z nich urobila nových ľudí? Hlavnou témou ich prejavov bolo: „Čiňte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mat 3,2; 4,17)

Čo vtedy chápali ľudia pod pojmom pokánie? Ľudia si zreteľne uvedomovali dve skutočnosti:

• že sú v Božích očiach viac hriešni, ako sa doteraz domnievali
• že sa vlastným úsilím nedokážu vnútorne zmeniť a potrebujú k tomu Božiu pomoc.

Dodnes ľudia túžia po zmene svojho myslenia a pohnútok. Vedia, že nekonajú tak, ako by mali konať. Snažia sa o zlepšenie vlastnou silou. Keď sa im to nedarí, sú sklamaní a rezignujú, potom zostanú v stave, v akom sa nachádzajú. Biblia však prináša dobrú správu – je možná úplná premena človeka zvnútra aj zvonku:

„Takže ak je niekto v Kristovi (keď sa niekto stal kresťanom), je novým stvorením; drievne pominulo, hľa, všetko je nové.“ (2 Kor 5,17)

„Ale sa premeňte obnovením svojej mysli, aby ste zkúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rim 12,2)

Proces vnútornej premeny, ktorú v nás realizuje Duch Svätý, začína pokáním. Dnešný človek potrebuje vnútornú premenu rovnako naliehavo ako ľudia v dobe Ježiša Krista, a preto potrebujeme poznať podstatu pokánia. Luk 13,3 a 5 dvakrát opakuje Ježišove varovné slová:

„Ale ak nebudete činiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“ Preklad dr. Petrů znie: „Ak sa však nepolepšíte, všetci podobne zahyniete.“ Bez pokánia a následnej vnútornej premeny ľudia nemôžu vojsť do prostredia, ktoré pre nás Kristus pripravuje!

I. NEMUSÍŠ ZOSTAŤ TAKÝ, AKÝ SI

Ježiš Kristus dokázal svojim poslucháčom odovzdať veľké pravdy pomocou jednoduchých podobenstiev. Raz, keď mal medzi svojimi poslucháčmi samo-spravodlivých náboženských vodcov (farizejov) aj obyčajných a opovrhovaných ľudí (publikánov), rozprával im veľmi výstižné podobenstvo. Podrobne si prečítaj stať z ev. Lukáša 15,11-32. Všímaj si rôzne detaily!

PODOBENSTVO O MODERNOM ČLOVEKOVI

V spoločnom domove žili so svojím otcom dvaja synovia. Obaja nespokojní s poriadkom domova, ale každý iným spôsobom. Mladší syn sa chcel zbaviť pút, ktoré ho doma zväzovali, túžil po slobode a radovánkach, ktoré užívali iní ľudia. Myslel si, že nie je slobodný.

Požiadal svojho otca, aby mu dal diel majetku, ktorá mu patrí, a odišiel. Konečne bol voľný, mohol si robiť, čo chcel. Kristus povedal: „Rozmrhal svoj majetok prostopašným životom.“ Odtiaľ je aj názov „márnotratný syn“. Nakoniec ho opustili priatelia a hlad ho donútil, aby sa stal pastierom svíň. Najprv myslel len na to, ako by sa dostal z otcovského domu preč, ale teraz uprostred špiny a biedy začal na svoj domov spomínať. Tam žijú v hojnosti aj sluhovia jeho otca. Začal si uvedomovať, že tam vládla zvláštna pohoda. V tejto chvíli si začal uvedomovať dve skutočnosti:

• že je viac hriešny, ako sa spočiatku domnieval
• že sa sám svojím úsilím nedokáže zmeniť. Možno, že sebou začal opovrhovať.

Toto podobenstvo však vykresľuje aj náš stav, ľudí, žijúcich v 21. storočí vedy, techniky a poznania. Dostali sme od Boha všetky dary – poznanie, zdravie, materiálne zdroje, krásny svet – avšak Boha sme sa zriekli. Jednotlivo aj spoločne sme odišli z otcovského domu. Zaslepil nás ateizmus a materializmus, honba za vlastnými cieľmi. Ľudstvo je na „úteku“ pred Bohom, beží za vidinou slobody. Boh a cirkev – rodný dom – nám bol príliš tesný. Najprv to vyzeralo zaujímavo a perspektívne, ale ako plynú desaťročia civilizácie, ľudia spoznávajú, že im uniká niečo podstatné. Znovu začínajú túžiť po rodnom domove.

„Niektorá cesta je priamou pred človekom, ale jej koniec cestami smrti.“ (Pr 14,12)

„Oj, aby som vedel, kde by som ho našiel! Išiel by som až pred jeho prestol.“ (Job 23,3)

Čo tiahlo márnotratného syna domov? Len skutočnosť, že doma je dosť jedla? Bolo to niečo dôležitejšie. VEDEL, ŽE HO OTEC neprestal MAŤ RÁD. Vo chvíli, keď bol fyzicky aj psychicky na dne, sa v ňom začalo niečo odohrávať. Biblia píše: „Vstúpil do seba“ , „Prišiel sám k sebe“. Začalo sa v ňom odohrávať to, čo Pán Ježiš nazýva „pokánie“.

BIBLICKÉ POKÁNIE

Pokánie je nevyhnutnou súčasťou vnútornej premeny človeka, jej prvým krokom.

Keď po vyliatí Ducha Svätého na Turíce kázal Peter s apoštolmi obyvateľom Jeruzalema, ktorí pred nedávnom ukrižovali Krista, dostal od nich otázku: „Čo máme robiť, mužovia bratia?“ Peter im odpovedal: „A Peter im povedal: Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2,37.38)

Z dvoch biblických príbehov – o márnotratnom synovi a z Dávidovej modlitby vysvitá, že:

1. POKÁNIE ZNAMENÁ UVEDOMIŤ SI SVOJ VLASTNÝ STAV

(Luk 15,11-32; Ž 51,2-15)

Pokánie znamená začať sa vidieť tak, ako nás vidí Boh, znamená pochopiť, že sme od Boha skutočne vzdialení (Iz 53,5), že sme hriešni viac, ako si vieme pripustiť (Žalm 51,5-7) a že si právom zaslúžime večnú smrť (Iz 6,5). To je jedna strana. Pokánie však znamená pochopiť aj Božiu lásku, ktorá nás môže zachrániť. Dávid aj márnotratný syn začínajú túžiť po zmene aj preto, že spoznali Božiu lásku a vedeli, že je ochotný ich prijať a odpustiť im. Obidvoch ťahalo späť aj vedomie lásky Otca (Luk 15,18: „pôjdem“; Žalm 51,3). V Biblii je mnoho nádherných uistení o tom, že nás napriek nášmu odcudzeniu nás má Boh rád a je ochotný nám previnenie odpustiť. Prečítajte si niektoré z nich: (Iz 1,18.19; Žalm 32, 1-5; 51,3-5.14; Mich 8,18.19; 1 Ján 1,9; 2,1; 4,8; Hoz 6,1; Joel 2,13).

2. POKÁNIE ZNAMENÁ OZAJSTNÚ ĽÚTOSŤ NAD HRIECHOM

Dávid sa ako izraelský kráľ dopustil skutočne ťažkého hriechu, keď si vzal ženu iného muža, ktorého nechal usmrtiť. Keď si prečítame Žalm 51, vidíme však, že „Dávidovo pokánie bolo úprimné a hlboké. Nesnažil sa ospravedlňovať svoju vinu. K modlitbe ho neviedla túžba vyniknú, alebo uniknúť hroziacemu súdu. Dávid pochopil obludnosť svojho prestúpenia, poznal, že jeho duša je poškvrnená, cítil ohavnosť hriechu. Nemodlil sa len za odpustenie, ale aj za čistotu srdca. Túžil po radosti, ktorá pochádza z nevinnosti, chcel byť znovu zmierený a spojený s Bohom.“ (E. Whiteovej, Cesta ku Kristovi 18) (Pozri Žalm 51, 3-16)

K ozajstnej ľútosti niekedy patria aj slzy, avšak za nimi je aj túžba po skutočnej zmene. Boh je ochotný zahladiť minulosť za predpokladu zmeny v budúcnosti. To preto tak často Kristus uzdraveným ľuďom hovoril: „Choď a nehreš viac.“ (Ján 5,14; 8,11)

3. POKÁNIE ZNAMNÁ OTVORENÉ VYZNANIE SVOJICH HRIECHOV A BEZMOCNOSTI

Boh v knihe Príslovia nechal zaznamenať dôležitý výrok:

„Tomu, kto prikrýva svoje prestúpenia, nepovedie sa šťastne; ale ten, kto vyzná a opustí, dojde milosrdenstva.“ (Pr 28,13)

„Podmienky, za ktorých je možné získať odpustenie, sú jednoduché, spravodlivé a rozumné. Pán od nás nevyžaduje, aby sme za odpustenie hriechov podstupovali nejaké utrpenia. Nemusíme podnikať dlhé a únavné púte, alebo vykonávať bolestné pokánia, aby sme si tým zaistili Božie milosrdenstvo alebo tým odčinili svoje prestúpenia, ten však, kto vyzná svoj hriech a zanechá ho, dôjde milosti.“ (Cesta ku Kristovi 27)

1. Vyznávať svoje hriechy máme priamo Bohu a nie človeku: „Keď vyznávame svoje hriechy, verný je a spravedlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti.“ (1 Ján 1,9) Len Boh je schopný nás plne pochopiť a rozumie našim pádom.
2. Vyznanie našich hriechov nemá byť len všeobecné a povrchné, napr: „Odpusť mi moje hriechy.“, ale malo by byť úplne konkrétne. Len tak má Boh záruku, že sa podobnej zlej veci v budúcnosti vyvarujeme. (Dan 9,3; Mat 6,12 – ak máme odpustiť svojim vinníkom, musíme vedieť, čo im máme odpustiť.)
3. Vyznanie nie je chvíľkovým vzplanutím citov. Bez úprimnej ľútosti a snahy o zmenu, bez nápravy nemá cenu. Už starozákonný prorok Izaiáš napísal: „Umyte sa, očistite sa, odstráňte zlosť svojich skutkov zpred mojich očí, prestaňte zle robiť! Učte sa dobre robiť, hľadajte súd, dopomáhajte utlačenému k právu…“ (Iz 1,16.17; pozri Ez 33,15; 2 Kor 7,11)
4. Vyznanie nie sú výhovorky, že k hriechu ma zviedol niekto iný – ako sa vyhovárala Eva a Adam (1 Moj 3,12.13). Ten, kto sa snaží nájsť ospravedlnenie pre svoje konanie, necíti potrebu premeny a neváži si ani obeť, ktorú Kristus priniesol preto, aby sme mohli byť zachránení.

4. PRAVÉ POKÁNIE ZNAMENÁ ZMENU ZMÝŠĽANIA

Grécky výraz Metanoia, ktorý máme preložený ako pokánie, znamená „zmena zmýšľania“. Vyznanie a pokánie sa neodohráva len na rovine slov, ale vychádza zo srdca, z vnútra ľudskej bytosti. Pán Ježiš povedal, že „zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy…“ (Mat 15,19) Všetky ľudské pokusy zmeniť človeka vplyvom vonkajšieho prostredia – už či je to poznanie, lepšie prostredie, hojnosť, kultúra… – zlýhajú, pretože zmena musí začať zvnútra. A túto zmenu môže začať zvnútra len ten, kto dokáže ľudské srdce pochopiť a premeniť (Jer 13,23; 17,9; Ez 36,25.26).

Kedykoľvek sa v ľuďoch prebudí túžba konať správne, kedykoľvek sa pokúšajú o nápravu, sú k tomu vedení Božou mocou. Aj keď si to neuvedomujú, prostredníctvom svedomia ich Boží vplyv vedie k zmenám.

Prebúdza sa ich svedomie, ktoré dáva do súvislosti ich hriechy s Kristovu obetu, jeho nesmiernym utrpením. Pýtajú sa: Čo je to vlastne hriech, že pre jeho odstránenie je potrebné priniesť takú veľkú obeť?

Človek sa tejto Božej láske môže vzpierať a brániť, ak sa však nezdráha, pritiahne ho Ježiš k sebe. Poznanie plánu spasenia privedie hriešnika pod kríž, kde kajúcne vyzná hriechy, ktoré spôsobili utrpenie Božieho Syna.

Rozdiel medzi ľuďmi, ktorí síce „vyznávali“, a predsa jeden neprežil žiadnu zmenu zmýšľania, vidíme na modlitbe farizeja a colníka v chráme (Luk 18,10-14).

Kristus je ochotný nás vyslobodiť od hriechov a je ochotný zmeniť naše zmýšľanie, nejedná však proti našej vôli. Pokiaľ si neprajeme túto zmenu a odmietame jeho pôsobenie, čo pre nás môže urobiť? Preto apoštol Pavol napísal:

„Hľa, teraz je čas práve príhodný, hľa, teraz deň spasenia!“ (2 Kor 6,2)

„Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia“ (Žid 3,7.8)

Rozhodnime sa, pristúpme s vyznaním a s prosbou ku Kristovi a on v nás vykoná podivuhodné dielo. Nech sa naše náboženstvo nestane len akousi vonkajšou formou!

5. PRAVÉ A NEPRAVÉ POKÁNIE

Dvaja z Kristových učeníkov ho zradili. Judáš svojho priateľa predal za peniaze a Peter ho trikrát zaprel. V obidvoch prípadoch to bol veľký hriech, hoci Judáš svoju zradu plánoval, zatiaľ čo Peter chcel Kristovi zostať verný, ale vo chvíli nebezpečenstva zlyhal. Po spáchaní tohto činu sa obaja snažili o nápravu tohto činu.

Judáš priniesol utŕžené peniaze kňazom a vrátil ich. Domnieval sa, že Kristus sa zázračne vyslobodí a jemu zostanú peniaze. Keď však Krista ukrižovali, pokúsil sa niečo zmeniť. Peniaze ho pálili v rukách. Kňazi však peniaze nechceli. Judáš ich preto hodil na chrámovú dlažbu, odišiel a Biblia hovorí, že sa obesil (Mat 27,1-10). Ľutoval Judáš naozaj svoj hriech? Nepravé pokánie znamená ľutovať následky hriechu, ale nie vlastnú podstatu. Judáš ľutoval to, že veci sa vyvinuli tak, ako neočakával. Avšak netrápilo ho, že Kristovi spôsobil nesmiernu bolesť, že svojím hriechom zarmútil Ducha Svätého a zneuctil Boha. Preto nenašiel východisko!

Peter tiež sklamal. Ale riešil svoju situáciu úplne odlišným spôsobom. Matúš (26,69-74) popisuje Petrovu zradu, ale vo verši 75 ukazuje, že „Peter vyšiel von a žalostne plakal“. Plakal nad svojím hriechom, nad tým, že Kristovi ublížil. Spoznal, že je hriešny, a zatúžil po zmene. Keď sa po vzkriesení Kristus stretol s Petrom, vedel, čo sa odohrávalo v jeho srdci. Prijal jeho vyznanie, jeho pokorenie a odpustil mu.

Peter vyznal, že Krista miluje (Ján 21,15-17) a Pán Ježiš mu zveril úlohu, aby ako jeho apoštol spolu s ďalšími „pásol“ jeho „baránky a ovečky“. Pravé pokánie znamená nápravu a potom vernú službu z vďačnosti a lásky. Pravé pokánie znamená vedieť sa spoliehať na Božiu moc a nie na seba, znamená lásku k iným. Pravé pokánie dokáže udržiavať tesné spoločenstvo človeka s Bohom a tiež medzi ľuďmi navzájom. Apoštol Pavol napísal: „Lebo láska Kristova nás núti (vedie, viaže).“ (2 Kor 5,14)

II. ZNOVUZRODENIE

Ďalším krokom obnovy je znovuzrodenie, vnútorná premena, ktorá sa prejavuje navonok.

V príbehu o márnotratnom synovi čítame, čo o ňom povedal otec staršiemu bratovi: „Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol ztratený a našiel sa.“ (Luk 15,32) Bol mŕtvy. Čo to znamená? Apoštol Pavol napísal podobné slová: „I vás, ktorí ste boli mŕtvi v hriechoch a v neobrezanosti svojho tela, spolu oživil s ním darujúc vám z milosti všetky hriechy.“ (Kol 2,13)

K popisu skutočnej vnútornej premeny človeka, ktorá sa navonok prejavuje iným spôsobom života, Biblia používa slovo „znovuzrodenie“.

1. IBA ROZUMOVÉ POZNANIE BOHA NESTAČÍ

Evanjelista Ján v 3. kapitole popísal zvláštne stretnutie Krista s Nikodémom, členom najvyššej židovskej rady. Bolo to v noci. Tej noci Kristus vyslovil najväčší výrok o Božej láske k svetu, o spásnom diele Ježiša Krista (Ján 3,15-18). V tú noc Kristus tomuto teologicky vysoko vzdelanému mužovi ukázal, že samotné náboženské vedomosti sú samy o sebe iba napodobeninu KRESŤANSTVA.

Celá rada biblických miest hovorí o nebezpečenstve intelektuálneho kresťanstva, ktoré hrozí zvlášť ľuďom „posledných dní“: „Ale to vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Lebo to budú ľudia… ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli.“ (2 Tim 3,1.5)

Ján v knihe Zjavenie píše o poslednej etape kresťanskej cirkvi pred príchodom Ježiša Krista: „Lebo hovoríš: Som bohatý a zbohatnul som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si ty biedny i mizerný na poľutovanie i chudobný i slepý i nahý.“ (Zj 3,17)

Židia boli veľmi inteligentným a vzdelaným národom. Poznali Starý zákon a poznali proroctvá. Svoje náboženstvo mali rozpracované do množstva detailov, avšak jeho podstata im unikala. To je jasne vidieť z rozhovoru Krista s Nikodémom: „A Ježiš odpovedal a riekol mu: Ameň, ameň ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie. A Nikodém mu povedal: Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či azda môže po druhé vojsť do života svojej matky a narodiť sa? Ježiš mu odpovedal: Ameň, ameň ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch… A Nikodém odpovedal a riekol mu: Jako sa to môže stať? Ježiš odpovedal a riekol mu: Veď si ty učiteľ Izraelov a toho nevieš?“ (Ján 3,1-10)

TY AKO UČITEĽ V IZRAELOVI TO NEVIEŠ? NEPREŽIL JSI TÚ VNÚTORNÚ PREMENU A PRETO NEMOŽEŠ ANI SPRÁVNE ŽIŤ. ZNOVUZRODENIE JE ZMENA, KTORÚ V ŽIVOTE ČLOVEKA ROBÍ DUCH SVÄTÝ. Táto premena zasiahne celého človeka: jeho myslenie, vôľu, city, poznanie, skúsenosť, konanie, prácu, záľuby, vzťahy… Biblia túto zmenu považuje za NAJVÄČŠÍ DÔKAZ PRAVDIVOSTI VZDELÁVANIA O BOHU. Keď mal Boh moc stvoriť človeka „z prachu zeme“, potom musí mať moc „stvoriť ho znova“ z hriešneho stavu do stavu dokonalosti. Táto vnútorná zmena sa deje na tomto svete, v tomto živote. Je tak výrazná, že ju pozorujú ľudia, ktorí okolo nás žijú.

2. AKO POPISUJE BIBLIA PROCES ZNOVUZRODENIA?

• Jer 13,23: človek sa nedokáže zmeniť sám bez Boha
• Ez 36,26: je to „duchovná transplantácia srdca“
• 2 Kor 5,17: je to úplná vnútorná i vonkajšia premena
• Fil 2,5: človek začína myslieť a konať ako Kristus
• Fil 3,7.8: dochádza k prehodnoteniu rebríčka hodnôt
• Gal 2,22: prejavuje nové ušľachtilé povahové črty
• 2 Petr 1,2-8: nastúpil na cestu rozvoja povahy
• Rim 8,14.26: Duch svätý ho vedie a pomáha mu
• Fil 4,13: človek v Kristovi víťazí nad hriechom
• Fil 2,13: vôľa človeka je podriadená Božej vôli
• Ján 15,34.35: človek má skutočnú lásku k iným
• 1 Petr 2,2: človek rastie z potravy Božieho slova
• Ef 2,10: človek koná dobré skutky, ktoré pre neho Boh pripravil k Božej sláve
• Fil 3,20: usiluje sa, aby získal občianstvo v nebi
• Mat 5,16: svojím životom človek oslavuje Boha

Dnešný svet, ľudské sklamania v láske a medziľudských vzťahoch nepotrebujú toľko dôkazov o Božej existencii ani dôkazy o stvorení sveta za šesť dní, ako potrebujú vidieť Boží zázrak pri premene človeka. Od chvíle pádu človeka do hriechu, kedy sa začal stierať Boží obraz v ľudskej povahe, Boh svojou mocou tento obraz znovu obnovuje, znovu „tvorí“ človeka na svoj obraz. Keď ľudia vidia tento zázrak, najväčší zázrak vôbec, obracajú sa k Bohu.

3. ČO MÁME UROBIŤ MY SAMI, ABY SME TÚTO ZMENU PREŽILI

1. Po tejto zmene musíme túžiť, prosiť za ňu Boha a dovoliť mu, aby ju v nás prostredníctvom Ducha Svätého uskutočnil: Ján 6,37; Ján 5,20
2. Musíme svoju vôľu podriadiť Božej vôli a radi prijať jeho životný program pre nás: Gal 5,20; Fil 4,8.9; Tit 2,11-14
3. Musíme udržiavať s Kristom úzke spoločenstvo pri čítaní jeho Slova, v myšlienkach a v modlitbách: Ján 15,1-5; Sk 17,11; Rim 12,12
4. V duchovnom raste a príprave na stretnutie s Kristom nás udrží aj služba pre iných. Okolo nás žije mnoho ľudí, ktorí hľadajú zmysel života, a práve nám, ktorí sme prežili „stretnutie s Kristom“, tú úžasnú zmenu, Kristus dáva poverenie, aby sme „šli a povedali im, aké veľké veci pre nás Boh učinil“. Mat 5,19; Mat 28,18-20; Sk 1,8; Zj 22,17

---

Študijné otázky

1. K čomu vyzýval Ján Krstiteľ a Kristus svojich poslucháčov slovami „čiňte pokánie“?

2. Ktoré skutočnosti nám chcel Boh oznámiť podobenstvom o márnotratnom synovi? Luk 15

3. Ktorá istota ťahala ubiedeného chlapca domov?

4. Čo znamená pravé pokánie a prečo je také dôležité?

5. Prečo máme vyznávať svoje hriechy jedine Bohu a prečo ich máme vyznávať jednotlivo? 1 Ján 1,9

6. Aký význam má slovo pokánie (METANOIA)?

7. Aký je rozdiel medzi pravým a nepravým pokáním? Ktoré príklady nám to ilustrujú?

8. Čo je to znovuzrodenie a ako súvisí s pokáním?

9. Ako žije znovuzrodený človek? V čom je rozdiel medzi jeho predchádzajúcim a terajším životom?

10. Čo máme pre túto zmenu urobiť my sami a čo pre ňu urobí Boh?