Biblia často používa termín „spasenie“, ktorým označuje spôsob, akým Boh zachraňuje človeka od večnej smrti a ponúka mu život večný (Jób 13,16; Žalm 27,1; Iz 52,7; 56,1; Sk 4,12; 2 Kor 6,2; Fil 2,12). Spasenie nie je zanedbateľnou maličkosťou, jedná sa o život. Keď sa jedná o život, potom neváhame použiť všetky prostriedky pre jeho záchranu. Ako náhle sa stane nehoda, čo najrýchlejšie prichádza vozidlo záchrannej služby s rýchlou lekárskou pomocou. Kým voz zvukom sirény dáva najavo, že všetko ostatné je menej dôležité, v nemocnici je tím lekárov a sestier pripravený prijať zraneného. Vezú ho na operačnú sálu. Používajú sa nákladné prístroje, lieky a pomôcky, nehľadí sa na čas a únavu. Veď sa jedná o to najcennejšie – o ľudský život! Snažíme sa ho za každú cenu zachrániť a ľuďom život predĺžiť o niekoľko desaťročí, rokov alebo dokonca dní. Stojí to za to! Boh urobil všetko pre záchranu človeka, no nie na niekoľko rokov, ale pre večnosť! Vieme si to vôbec predstaviť? Ponúka nám večný život. Ponúka nám nekonečnú hodnotu, ktorá však stála nekonečnú cenu:

„Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3,16)

„Vediac, že nie porušiteľnými vecmi, striebrom alebo zlatom, ste vykúpení z márneho svojho obcovania, podaného otcami, ale drahocennou krvou jako bezvadného a nepoškvrneného baránka, Krista.“ (1 Petr 1,18.19)

Ježiš Kristus prišiel na svet, aby nás spasil – zachránil. Neprišiel nás odsúdiť, hnevať sa na nás – prišiel nás zachrániť – za cenu vlastného života. Boh zaistil v Kristovi spasenie a v Biblii nám predkladá spôsob, akým ho môžeme získať. Biblia o tom hovorí veľmi konkrétne a jednoznačne. Jer 6, 16 píše:

„Takto hovorí Hospodin: Postojte na cestách a vidzte a pýtajte sa po chodníkoch veku, ktorá je tá dobrá cesta, a iďte po nej a tak najdite pokoj svojej duši! Ale oni povedali: Nepojdeme!“

Problém nespočíva v tom, že ľudia nemôžu poznať cestu vedúcu k záchrane, ale v tom, že po nej nechcú ísť! Aj Kristus smutne povedal: „Svetlo prišlo na svet, ale ľudia viacej milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.“ (Ján 3,19) Ľudia hovoria: Pokiaľ existuje večný život, rád by som ho získal. Pritom však nie sú ochotní prijať Boží spôsob záchrany.

Je pozoruhodné, čo všetko pre získanie večného života mnohí ľudia robia, aké veľké obete sú ochotní priniesť. Nebolo to len kupovanie odpustkov v stredoveku, askéza, týranie vlastného tela pôstami, ale aj púte na sväté miesta, získavanie zásluh, po stránke zákona bezchybné dodržiavanie náboženských predpisov a úsilie o sebazdokonaľovanie. Čo hovorí Boh na to, že ľudia v snahe sa mu zapáčiť trebárs dvadsaťkrát opakujú modlitbu Otčenáš alebo ruženec? Nie je dôležité to, čo za dôležité pokladajú ľudia, ale je dôležité to, čo ako dôležité určil Boh!

„Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožných… Ale má záľubu v zákone Hospodinovom.“ (Žalm 1,1.2)

„…tak musí byť povýšený Syn človeka, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3,14.15)

„Oznámili ti, človeče to, čo je dobré, a čo požaduje Hospodin od teba; iba to, aby si činil súd (zákon), miloval milosrdenstvo (preukazoval lásku) a chodil pokorne so svojím Bohom.“ (Mich 6,8)

I. Ľudia sa stali obeťou dvoch klamov nepriateľa

Keď satan pochopil, že Boh na človeka po páde do hriechu nezanevrel, že ho s láskou hľadá a ponúka mu vykúpenie (1 Moj 3,9.15), rozhodol sa, že ľuďom sťaží cestu k záchrane. Nepovie ľuďom čistú lož, ale ponúkne im lož veľmi rafinovane zamaskovanú čiastočnou pravdou a tým ich oklame. Lož v náboženskom prestrojení je veľmi zvodná! (Mat 7,15; Ján 8,44 – klamár)

A. Dva falošné bohoslužobné systémy

Adam s Evou sa po spáchaní hriechu snažia zakryť „svoju nahotu“ – svoj stav (1 Moj 3,7). Z figového lístia si spravia odev. Ako by v tej chvíli chceli Bohu povedať: „my sa z tohto stavu dostaneme vlastným úsilím.“ Boh však poznal degeneratívnu moc hriechu lepšie ako ľudia. Preto vykonal symbolický čin – usmrtil v raji zviera, ktoré sa stáva symbolom prostredníka – záchrancu – a jeho kožou priodel ľudí (1 Moj 3,21). Tým im ukázal princíp, akým ľudia budú vykúpení. Prorok Izaiáš (52,3) to napísal jasne:

„Zadarmo ste sa predali a tak ani nebudete vykúpení za peniaze.“

Ľudia v priebehu nasledujúcich storočí mali prostredníctvom zvieracích obetí vyznať svoju vieru vo Vykupiteľa. V budúcnosti príde zasľúbený Mesiáš, Boží Syn, ktorý za človeka zomrie a vykúpi ho. Toto je jediný spôsob záchrany, ktorý je pre každého jasný a zrozumiteľný.

Satan sa však snaží Božiu cestu zatemniť. Od samotného začiatku môžeme sledovať dva extrémne, nesprávne náboženské systémy, ktoré v rôznych obmenách pretrvávajú až dodnes. Ten prvý ilustruje Kain. V 1 Moj 4,3-8 čítame príbeh s hlbokým naučením. Ábel obetoval podľa Božieho pokynu zviera, v ktorom videl svojho zástupcu a videl v ňom aj Vykupiteľa. Ábel veril rovnako ako jeho rodičia, že za jeho hriechy musí v budúcnosti zomrieť Spasiteľ, Boží Syn. Potvrdzuje to výrok v kapitole o viere – Žid 11,4. Celá táto kapitola zoširoka popisuje otázku spásnej viery. Bola to viera, ktorá viedla Ábela k poslušnosti. Preto Boh jeho obeť prijal.

Kain však nedbal na Božie požiadavky a obetoval „plody zeme“. Chcel Bohu vnútiť vlastný spôsob spasenia, svoje zásluhy, to, čo vypestoval sám. Tým sa stal predstaviteľom skupiny ľudí, ktorí sa snažia získať spasenie na základe vlastných skutkov, úsilia. Dejiny z tohto pohľadu sú veľmi presné a pestré. Ľudia rozvíjali tento bohoslužobný systém v rôznych formách. Nebolo podstatné, akého boha ľudia uctievali, ale akým spôsobom sa snažili zachrániť. Izraelský národ mal veľké poznanie o Bohu, proroci im opätovne ukazovali na cestu viery a spoľahnutie sa na Boha, a predsa väčšinu svojej cesty šli Izraeliti cestou ľudských skutkov a zásluh. Prinášali obete, perfektne zachovávali vonkajšie pravidlá zákona. Avšak viera v Ježiša Krista im unikala – a keď Kristus prišiel, neprijali ho, ukrižovali ho!

O ich omyle hovorí veľa prorokov (1 Sam 15,22; 5 Moj 26,18.19; 28,1-10; Mich 6,6.7). Izraeliti prijali satanov klam a stroskotali ako vyvolený národ! (Ján 8,44; Ján 5,36-40)

Je však veľmi smutné, že tomuto klamu neskôr podľahla aj novozákonná cirkev. Hneď po odchode Ježiša Krista cirkev žila z viery. Kresťania chápali správne princípy spasenia (Rim 10,9-11.17; Rim 5,1; Ef 2,8.9…) Už v čase apoštolov však prichádzali judaisti (kresťania židovskej národnosti) a snažili sa veriacich viesť k zákonníctvu (Sk 20,29; Gal 1,6-9). Postupne sa im to podarilo. S ubiehajúcimi storočiami sa stredoveká cirkev stávala cirkvou ľudí, ktorí s usilovali vlastnými skutkami o spasenie! Satan však dobre vie, že človek sám svojím úsilím nemôže dosiahnuť SPASENIE. Všetky, aj tie najlepšie skutky sú v Božích očiach nedokonalé. Čo o tom hovorí Biblia? Prečítaj si: Rim 3,11.12.23; Rim 6,23 a Iz 64,6. Bez Božej lásky, bez Kristovej obete a jeho ponuky odpustenia by sme boli naveky zatratení.

Existuje druhý extrémny názor, ktorý sa prejavuje zvlášť dnes – a nie je o nič menej nebezpečný. Volá sa SPASENIE IBA Z „VIERY“ – a Boží zákon a jeho požiadavky sa dávajú stranou! Je márne sa na jednej strane snažiť dosiahnuť spasenie pomocou dodržiavania zákona, náboženských ustanovení BEZ SKUTOČNEJ VIERY V KRISTA. Rovnako falošné je snažiť sa dosiahnuť spasenie IBA Z „VIERY“ BEZ OZAJSTNEJ POSLUŠNOSTI. Boh nám dal svoje zákony (prírodné, zdravotné i mravné), aby sme sa nimi riadili a mohli žiť šťastným a plnohodnotným životom. Praje si, aby nás tieto zákony vychovávali pre život na novej zemi, ale nemajú sa nikdy stať prostriedkom na získanie spasenia. Aký je prínos zákona? Prečítaj si: Žalm 1,1-3; Prísl 3, 1-8; Iz 48,18; 2 Moj 15,26; Mat 5,17-20; 22,35-40. Satan sa snaží ľudí oklamať aj v tejto oblasti. Je to ako s Evou v raji: „Boh vám zakázal jesť zo všetkých stromov?“ Eva odpovedá: „Nie! Len z jedného.“ Majster psychológ pokračuje: „Takže môžete jesť zo všetkých, aj z toho zakázaného. Nič sa vám nestane.“ Buď zo žiadneho, alebo zo všetkých. Jeden alebo druhý extrém. Buď sa spasíte vlastnými skutkami, alebo ich vôbec nepotrebujete a stačí „viera“. Tak proti sebe stavia dve skutočnosti, ktoré proti sebe nestoja: dobré skutky – Božia milosť; Boží zákon – spásnu vieru; Boží čin – ľudské úsilie.

Uveďme si biblický príklad. Pán Ježiš nás v Mat 7,15 varuje pred falošnými prorokmi. V čom spočíva ich klam? Verše 16-20 hovorí o ovocí ich života. Ako títo ľudia žijú? Čím sa vo svojom živote riadi? Vo v. 21-22 je povedané, že títo ľudia „verili“ – hovorili Kristovi Pane, robili rôzne zázraky, zrejme organizovali náboženské zhromaždenia… Napriek tomu im však Kristus povie: „Nikdy som vás nepoznal, choďte odo mňa, páchatelia neprávosti.“ (Ktorí porušujete Boží zákon) dnes prichádza veľa kazateľov, prorokov, ľudí, ktorí tvrdia, že veria v Krista, že k spaseniu stačí len viera, že nie je potrebné zachovávať akýsi zákon, dnes už neplatný – a svoje tvrdenia dokladajú zázrakmi – uzdravujú iných v mene Krista. Sú to však falošní proroci. Samotné vyznanie, tzv. „Viera“ v Krista bez skutočnej poslušnosti nestačí. Je iba zásterkou hriechu a podvodu satana. Pravá viera sa prejavuje poslušnosťou Božích prikázaní:

„Ak budete ostríhať moje prikázania, zostanete v mojej láske, tak ako som ja ostríhal prikázania svojho Otca a zostávam v jeho láske… Vy ste mojimi priateľmi, ak činíte všetko, čo vám ja prikazujem.“ (Ján 15,10.14)

II. Stopa klamu vedie dejinami ľudstva

Kniha Zjavenie v prorockom náčrte popisuje dejiny cirkvi. Dejiny potom dokázali, že Božie proroctvá sú spoľahlivé. Avšak obraz vykreslený v proroctvách a potom aj v dejinách ukazuje, ako sa nepriateľovi podarilo do učenia Cirkvi vniesť mnoho bludov, ktoré zmiatli ľuďom cestu spasenia. Pozrime sa niekoľko historických údajov:

1. ÚPADOK CIRKVI

r. 160 – kult za mŕtvych (učenie o nesmrteľnej duši)

r. 257 – zavádzanie chrámových výzdob, pompéznosti

r. 300 – uctievanie ostatkov svätých

r. 365 – zmena soboty na nedeľu, úprava Desatora

r. 529 – zavedenie prvého – benediktínskeho rádu

r. 600 – vzývanie svätých, modlitby k nim

r. 763 – uctievanie obrazov a sôch v chrámoch

r. 1070 – učenie o očistci

r. 1215 – učenie o omšovej obeti – transsubstanciácia

r. 1229 – nekňazom zakázaný prístup k Biblii

r. 1238 – svätokupectvo, odpustky (platia i pre očist.)

r. 1545 – tradícia rovnocenná Biblii, apokryfy

Prijatím najrôznejších nebiblických prvkov sa posunulo ťažisko od Božej milosti k ľudským skutkom a nariadením cirkvi. Preto Boh povoláva reformátorov, aby obrátili pozornosť ľudí späť k Písmu a Božej milosti v Ježišovi Kristovi.

2. OBNOVA BOŽIEHO SPÔSOBU SPASENIA REFORMÁCIOU

r. 1320 – 1384 – J. Viklef – Kristus zdroj spasenia

r. 1150 – 1200 – valdenskí – dôraz na Bibliu

r. 1371 – 1415 – J. Hus – skazenosť cirkvi, jedine Biblia

r. 1483 – 1546 – M. Luther – Biblia, spasenie vierou a milosťou

r. 1484 – 1531 – Zwingli – večera Pánova pripomína obeť Ježiša Krista

Neskorší reformátori, prebudeneckí kazatelia ako J. A. Komenský, Roger Williams, Moody, Wesley, Spurgeon, William Miller a ďalší viedli postupne veriaci k Písmu ako zdroju pravdy, k viere v ospravedlnenie na základe Božej milosti a k poslušnému životu.

III. SAMI BEZ KRISTA SME STRATENÍ

Biblia sa vždy znovu vracia k skutočnosti, ktorú nechceme pochopiť:

1. Hriech zasiahol a zotročil všetkých ľudí a všetci stratili nárok na večný život

„My všetci sme zblúdili jako ovce; každý z nás sme sa obrátili na svoju vlastnú cestu,“ (Iz 53 6)

„Nieto spravedlivého ani jedného; niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného…. Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej.“ (Rim 3,10-12.23)

„Lebo sme všetci jako nečistý, a všetky naše spravedlivosti sú jako ohyzdné rúcho; vädneme všetci jako lístie a padáme, a naše neprávosti nás preč odnášajú ako vietor.“ (Iz 64,6)

Hriech zmenil ľudskú podstatu. Aj keď hriech nededíme po rodičoch (Ez 18,20), hriech v nás oslabil odolnosť. Sme náchylní k zlému. Naše srdce je „prevrátené“ (Jer 17,9). Nikto z ľudí sa vo vlastnej sile nedokáže vzoprieť hriechu a konať len dobro.

Apoštol Pavol v liste Rim 7 popisuje, ako hriech človeka zotročil a ako vyzerá mravný zápas človeka proti hriechu len vo vlastnej sile. Apoštol bol mužom veľmi silnej vôle a disciplinovanej povahy. Dokázal sa vynikajúco ovládať. Mal bystrý úsudok a jasné predsavzatia. Z ľudského hľadiska mal všetky predpoklady k tomu, aby zvíťazil nad nedostatkami svojej povahy, nad pokušeniami a hriechom. Podarilo sa mu to? Sledujme jeho dramatické vykreslenie zápasu s hriechom:

„Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech. Lebo čo robím, neuznávam; lebo nerobím toho, čo chcem, ale činím to, čo nenávidím. Ale ak činím to, čoho nechcem, súhlasím so zákonom, že je dobrý. A tak teraz už nerobím toho ja, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. Lebo viem, že neprebýva vo mne, to jest v mojom tele, dobré. Lebo chcenie leží pri mne, ale robenia dobrého nenachádzam, lebo nečiním dobrého, ktoré chcem, ale to zlé, ktorého nechcem, to robím. Ale ak činím to, čoho nechcem, nerobím toho už viacej ja, ale to robí hriech, ktorý prebýva vo mne.“ (Rim 7,14-20)

Nakoniec Pavol v zúfalstve volá: „Kto ma vyslobodí z tela, ktoré prepadlo smrti? Som nešťastný človek!“ Takto vyjadril skutočnosť, že sami bez pomoci Ježiša Krista sme stratení a nevyhnutne by sme museli zahynúť.

2. Božie záchranné opatrenia v Ježišovi Kristovi

Boh videl našu stratenú situáciu a vedel, akú zotročujúcu moc má hriech. Vedel, že sami sa z jeho moci a dôsledkov nikdy nedokážeme vymaniť. To bol jeden z dôvodov, prečo poslal na svet svojho Syna, Ježiša Krista. Apoštol volá: „Kto ma vyslobodí“ – nie „Čo ma vyslobodí“. A v druhej polovici verša hovorí: „Ďakujem Bohu skrze Ježiša Krista, našeho Pána!“ (Rim 7,25). Ježiš Kristus prišiel preto, aby

– nám odpustil naše minulé hriechy a tým nás zbavil trestu večnej smrti (Ján 3,16; 1 Len 1,9; 2,1; Žalm 32,1-6; Prísl 28,13). Odpustenie nás zbavuje výčitiek svedomia a prináša do vnútra zvláštny pokoj. Avšak Kristus pre náš zápas s hriechom prišiel urobiť ešte niečo viac. Kristus prišiel, aby

– nás vyslobodil Z MOCI HRIECHU a dal nám nad ním víťazstvo, aby nám pomohol žiť podľa Božieho zákona. Odpustenie, ktoré prijímame vierou, je prvým krokom. Kristus však prišiel vykonať viac, ako o ňom bolo predpovedané: „Porodí syna a nazveš jeho meno JEŽIŠ, lebo on zachráni svoj ľud od ich hriechov.“ (Mat 1,21) V zápase s hriechom teda nie sme ponechaní sami na seba. Práve tak, ako si sám nedokáže pomôcť človek, ktorý úplne prepadol drogám, nedokáže sa človek vymaniť z otroctva hriechu. Kristus skrze vieru „vstupuje do nášho srdca“ a premáha hriech (Ef 5,17; Zj 3,20.21). Keď takto človek Krista „pozve“ a „prijme“, Kristus človeka premení. Zmení naše myslenie (Rim 12,2), naše konanie (Rim 6,4), našu reč (Kol 4,6), celú našu bytosť (2 Kor 5,17). Boh je schopný nás vnútorne úplne premeniť (Gal 2,20).

Pán Ježiš však podčiarkol, že naša premena aj celý ďalší život, ktorý potom nasleduje je podmienený priateľstvom a spoločenstvom s ním. Používa k tomu nádherný obraz kmeňa viniča, vetiev a ovocia. Prečítaj si pozorne Ján 15,1-10 a premýšľaj o tom, v akom vzťahu ku Kristovi sa nachádzaš a aký šťastný a úspešný v duchovnej oblasti je tvoj život.

IV. SPASENIE Z MILOSTI A JEHO DÔSLEDKY

Pri hľadaní Božej cesty na spasenie človeka si musíme uvedomiť niekoľko závažných skutočností:

1. BOH NÁM SPASENIE PONÚKA ZADARMO ZO SVOJEJ MILOSTI

Pavel krásne napísal: „Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží.“ (Ef 2,8)

Všetko, čo bolo potrebné pre naše spasenie – výkupné, odpustenie, povolanie, premena človeka – to robí Boh, je to jeho iniciatíva, jeho práca. Všetko pre naše spasenie je vopred pripravené a z našej strany stačí „natiahnuť ruku viery“ a tento Boží dar prijať.

Navyše, Boh nás o celej tejto nádhernej skutočnosti informuje v Biblii. Môžeme pochopiť všetko, čo pre spasenie potrebujeme. Je k tomu potrebná jedine VIERA. Viera je prostriedok, ktorý je dostupný všetkým ľuďom, vzdelaným aj nevzdelaným, dospelým i deťom, bohatým i chudobným… (Ján 3,16). Navyše, Boh je ochotný posilniť vieru toho, kto chce veriť (1 Kor 12,9). Preto sa nebude môcť nikto z ľudí vyhovárať, že nemohol prijať Božiu milosť a spasenie.

Božia milosť a ponuka spasenia však súvisí aj s následným životom človeka.

2. BOŽÍ ZÁKON ZOSTÁVA V PLATNOSTI AJ NAPRIEK PONUKE MILOSTI

Už v dobe apoštolov prišli niektorí ľudia s názorom, že viera v Ježiša Krista, prijatie Božej milosti ruší platnosť Božieho zákona.

„A tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona… Či tedy maríme zákon vierou? Nijakým činom! Ale zákon staviame v platnosť.“ (Rim 3,28.31)

Satan počas celých dejín vedie ľudí do dvoch extrémov: buď stačí zákon, skutky a my si spasenie zaslúžime sami, bez viery, alebo stačí iba viera v Kristovu obeť a potom je zbytočný Boží zákon. Obidva tieto názory sú rovnako mylné.

Neposlušnosť človeka spôsobila hriech a smrť (Rim 5,12). Kristus prišiel na svet, aby ukázal, že človek nemusel zhrešiť a sám bol poslušný (Božiemu zákonu) až do smrti (Fil 2,6-8). Kristus neprišiel zrušiť Boží zákon (Mat 5,17-20).

Vieme si predstaviť, že amnestie by pre odsúdených, ktorí by boli prepustení, znamenala zrušenie zákona, pre ktorý boli odsúdení?

3. PRAKTICKÉ DȎSLEDKY OSPRAVEDLNENIA Z VIERY

(Rim 5,1 a 6,1.2)

Človek, ktorý vierou prijal Božiu milosť, sa ako obrátený Saul Boha pýta: „Pane, čo chceš, aby som robil?“ Alebo inými slovami: „Ako má vyzerať môj život podľa tvojich predstáv?“ (Sk 9,6)

Aké sú dôsledky skutočnej viery?

• Uznanie Božieho dokonalého zákona ako návodu pre život (Jak 2,8-14.17.24; Rim 13, 8-10)
• Poslušný život podľa Božieho zákona na základe lásky voči Bohu. Božie zákony nie sú obmedzovaním ľudskej slobody, ale naopak ochranou pred hriechom, pred chorobami, sklamaním.
• Preto Biblia nazýva tých, ktorí sa riadia Božím zákonom, „blahoslavení“, šťastní (Žalm 1,1-3; Zj 1,3; 22,14).

Život podľa Božích zásad nás pripravuje pre život v nebi. Izraeliti mali prísť do zasľúbeného Kanánu za štyridsať dní. Počas tejto cesty sa mali naučiť zásadám života v „zasľúbenej zemi“. Avšak preto, že hrešili a nežili podľa Božieho zákona, Boh ich vychovával ešte ďalších štyridsať rokov. Boh si vtedy prial a praje si dodnes, aby v jeho kráľovstve žili ľudia, ktorí si zamilujú život bez hriechu a osvoja si jeho zásady.

Motívom poslušnosti má byť láska. Najprv človek Bohu uverí a vierou prijíma jeho milosť. Vierou pochopí Božiu obeť a lásku a v jeho srdci vznikne láska voči Bohu. Z lásky vyrastá túžba žiť podľa Božieho priania a tá vedie k poslušnosti. Len taký život človeku poskytuje radosť a spokojnosť.

---

Študijné otázky

1. Čo znamená biblický výraz „spasenie“? (Iz 56,1) Akým termínom je ho možné nahradiť?

2. Prečo je dôležité poznať spôsob, ktorý Boh určil pre spasenie? (Jer 6,16)

3. Ktoré dva mylné názory o spasení ponúkol ľuďom satan? Prečo sú také nebezpečné?

4. Prečo človek nedokáže dosiahnuť spasenie vlastným úsilím a prostredníctvom svojich „dobrých“ skutkov? (Rim 3,11-12.23)

5. Prečo človek často robí, to čo nechce i proti svojej vôli? (Rim 7,14-20)

6. Ako chápeš to, že sme spasení z milosti a že je to dar Boží? (Ef 2,8-9)

7. Akým spôsobom alebo prostriedkom prijíma človek dar spasenia z milosti? (Ján 3,16)

8. Čo všetko Kristus robí pre naše spasenie? Akým spôsobom nás vyslobodzuje z moci hriechu? (Mat 1,21)

9. V akom vzájomnom vzťahu je spásna viera v Božiu milosť a „dobré“ skutky v rámci Božieho zákona? (Jak 2,14.17.24)

10. Prečo si Boh praje, aby sme sa riadili jeho zákonmi a aká pohnútka nás má k tomu viesť? (Ján 14,15.21.23).