Baránok Boží

Na Golgote na kríži trpí nevinne odsúdený Kristus a pomaly umiera. Od chvíle, kedy ho vojaci zatkli, sa ho sudcovia a žalujúci národ snažia prinútiť, aby sa obhajoval, bojoval, aby urobil nejaký zázrak. Avšak Ježiš väčšinou mlčal a trpel. Neháji sa, nevyčíta ľuďom ich krutosť, na rozvášnené davy sa pozerá miernym pohľadom a dokonca sa modlí: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ Luk 23,34) Kristus trpel ako Baránok, presne tak, ako o ňom prorokoval Izaiáš (53,7).

Židia, ktorí po dlhé storočia prinášali obete zvierat, vedeli, že baránok či ovca sa nebráni vražednej rane. Asi tri roky pred smrťou Ježiša Krista vyhlásil Ján Krstiteľ, že Ježiš je „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (Ján 1,29)

Ako súvisela Ježišova smrť sa smrťou obetných zvierat, ktoré Židia obetovali už mnoho storočí? Na čo ukazovali všetky obrady a obete, ktoré Židia tak dôsledne prinášali? Prečo vlastne musel Ježiš Kristus zomrieť, keď „neurobil ničoho zlého“? (Luk 23, 41b) Aký význam má Ježišova smrť, „vyliatie jeho krvi“ pre našu záchranu, pre zmierenie človeka s Bohom? Kto žiada Ježišovu krv ako náhradu za našu smrť? Aké tu platia princípy? Položme si ešte jednu otázku: Čo vlastne spája posolstvo Starého zákona s posolstvom Nového zákona? Je Boh Starého zákona iný, tvrdší, krutejší a prísnejší ako Boh zjavený v Novom zákone?

Ukončenie obetí

V okamihu, keď Kristus na kríži zvolal: „Dokonané je“ (Ján 19,30), zveril svoj život do rúk nebeského Otca a skonal, sa v jeruzalemskom chráme roztrhla veľká chrámová opona, ktorá od vekov chránila prístup do najsvätejšieho miesta (Mat 27,51). Za oponou sa nachádzala svätyňa svätých, do ktorej mohol vojsť raz v roku iba veľkňaz. V okamihu Ježišovej smrti sa odohralo niečo mimoriadne. Skončila platnosť celého izraelského obetného systému, všetkých ceremoniálnych predpisov a obradov. Skončila tiež prostrednícka služba kňazov vo svätyni. To všetko bolo iba predobrazom, znázornením, modelom skutočnej obete, príhovornej služby a služby zmierenia pravého veľkňaza, Ježiša Krista. Túto myšlienku rozvíja celá epištola Židom. (Pozri Žid 9,8-15)

Položme si preto v úvode ešte jednu dôležitú otázku: Čo robí Ježiš Kristus od chvíle, keď vstal z mŕtvych a vrátil sa späť do neba? Čo robí dnes v náš prospech, pre naše spasenie? Stačí sa domnievať, že Kristova obeť na Golgote bola tak všeobsiahla, že o ničom ďalšom nie je treba uvažovať?

Aby sme získali vyčerpávajúce odpovede na tieto otázky, bude potrebné študovať celý systém starozákonných obradov, sviatkov a obetí, ktoré súviseli so svätyňou. Pri tomto štúdiu sa vyvarujme dvoch extrémov: Niektorí ľudia vidia v starozákonnej svätyni iba stan Židov na púšti, nič viac. Títo ľudia vidia príliš málo! Ďalšie sa detailne zaoberajú každým detailom, každým rozmerom, farbou látky, materiálom a vo všetkom hľadajú presný zmysel. Títo ľudia zase vidia príliš veľa a ich prístup je často veľmi špekulatívny. Hľadajme vo svätyni a v jej obradoch len to, čo do nej vložil Boh a pochopíme zmysel jej symboliky.

I. starozákonná SVÄTYŇA, OBETE A ICH VÝZNAM

Božie názorné vyučovanie

Ústrednou postavou v Božej záchrannej akcii ľudstva nebol Mojžiš, ktorý nechal postaviť prvú izraelskú svätyňu a zaviedol poriadky ceremoniálne a obetného zákona. Neboli to ani kňazi, ani veľkňazi. Bol to Ježiš Kristus a na jeho zástupnú smrť ukazovala každá obeť zvieraťa. Stredom záchrany človeka nebola starozákonná svätyňa ani chrám, nie sú to ani dnešné chrámy a modlitebne, ale je to svätyňa v nebi. Celá svätyňa, všetky obete a obrady boli len predobrazom, názorným vyučovaním, na základe ktorého mali ľudia pochopiť Boží veľký plán záchrany človeka v Ježišovi Kristovi. O tejto skutočnosti hovorí celý Nový zákon, zvlášť epištola Židom. (Pozri Žid 8,1-5 a 9,8-11) Boh sa snažil Ježišovu spásnu aktivitu priblížiť a znázorniť ľuďom čo najzrozumiteľnejším spôsobom. Tým, že sa ľudia každý deň stýkali s obeťami a so službou vo svätyni, mohli pochopiť ich hlbší zmysel.

Nebeský originál a pozemská kópie

Keď Mojžiš po vydaní Desatora vydal pokyny k stavbe svätostánku, nebol sám jeho architektom. Boh mu ukázal chrám (svätyňu) v nebi a vyzval ho, aby postavil pozemskú kópiu:

„A spravia mi svätyňu… Podľa všetkého toho, čo ti ukážem, podobu Božieho príbytku a podobu všetkého jeho náradia, tak učiníte všetko.“ (2 Moj 25,8.9)

Až Nový zákon jasne hovorí o chráme (svätyni) v nebi, v ktorom koná zmierujúce služby Najvyšší kňaz, Kristus:

„… máme takého veľkňaza, ktorý sa posadil po pravici trónu Veličenstva v nebesiach, svätoslužobník svätyne a pravého stánu, ktorý postavil Pán a nie človek.“ (Žid 8,1.2)

Všetky časti, predmety pozemskej svätyne a obrady a funkcie v nej mali znázorňovať a ozrejmovať službu Ježiša Krista v nebeskej svätyni (Žid 9,23.24). Aby sme lepšie pochopili službu v nebeskej svätyni, zaoberajme sa najskôr dôkladne všetkým, čo súviselo so svätyňou pozemskou.

Popis pozemskej svätyne

Svätostánok, ktorý nechal na púšti zhotoviť Mojžiš, asi po 400 rokoch vystriedal Šalamúnov chrám. Túto nádhernú stavbu zničili v r. 586 pr. Kr. Babylončania. Po návrate zo zajatia si Židia opäť vybudovali chrám. Neskôr Židom postavil Herodes výstavný chrámový komplex, ktorý v r. 70 zničili Rimania.

Pôvodný svätostánok bol zhotovený z dreva obloženého meďou, striebrom a zlatom, z látok a z koží rôzne zafarbených. Bol to vlastne prenosný stan, ktorý bol postavený na ohradenom nádvorí. Vlastný svätostánok bol vnútri rozdelený druhou oponou – závesom – na dve nerovnako veľké časti. Prvá opona tvorila vstupné dvere. Prvé oddelenie sa nazývalo svätyňou a druhé svätyňou svätých. V každej časti bolo umiestnených niekoľko bohoslužobných predmetov, ktoré vo vzťahu ku Kristovej skutočnej zmierujúcej službe v nebi vždy niečo symbolizovali.

Náčrt svätostánku

 

Predobrazný význam

Všetky časti svätyne, predmety v nej a služby kňazov a veľkňazov poukazovali na jednotlivé aspekty služby a lásky Pána Ježiša, skutočného Vykupiteľa a Prostredníka medzi ľuďmi a Bohom.

Nádvorie (2 Moj 27,8) bolo obrazom našej Zeme, kde prišiel Boží Syn priniesť výkupnú obeť za človeka.

Obetný oltár (2 Moj 27,1-8) bol symbolom Golgoty, miesta, na ktorom trpel a umieral Spasiteľ (1 Petr 2,24). Oltár bol z agátového dreva, obložený meďou, a tieto dva materiály znázorňujú Kristovu ľudskú a božskú prirodzenosť.

Umývadlo (2 Moj 30,18-21; Iz 52,11) slúžilo na umývanie kňazov pred obradom. Bolo symbolom očistenia tých, ktorí pristupujú k Bohu, obrazom krstu Krista aj nás (Sk 22,16).

Svätyňa – 1. časť (Žid 9,ln; Zj 11,19) bola obrazom svätyne v nebi, v ktorej slúžil Kristus. Vo svätyni vykonávali službu každý deň kňazi v súvislosti so zmierením hriechov. Vo svätyni boli tri nasledujúce predmety:

Sedemramenný svietnik (2 Moj 25,31-40; Zach 4,1-6; Ján 1,9) stál na ľavej strane svätyne. Bol predobrazom Ježiša Krista, ktorý je „svetlom“ pre každého človeka (Ján 8,12). Všetci veriaci vyžarujú Kristovo svetlo (Mat 5,14-16).

Stôl s chlebami (2 Moj 25, 23-30; Ján 6,50.51.63) znázorňoval iný pohľad na Krista, ktorý jediný dokáže uspokojiť bytostnú potrebu človeka po zmysle života. Krista, ktorý nám ako duchovný chlieb sprostredkováva Písmo.

Oltár na kadidlo (2 Moj 30,1-5; Žalm 141,1.2) Vôňa kadidla sa stala obrazom modlitieb a na druhej strane symbolom zásluh a spravodlivosti Ježiša Krista, ktorú nám z milosti udeľuje.

Svätyňa – 2. časť – najsvätejší stánok bol oddelený oponou, za ktorú mohol vojsť raz v roku iba veľkňaz (2 Moj 36,35.36; Žid 9,4a; 10,19.20). Veľkňazská služba počas dňa zmierenia je obrazom Ježišovej príhovornej služby v nebesiach po jeho nanebovstúpení. V druhej časti svätyne bola

truhla zmluvy (2 Moj 25,10-16; Zj 11,19). Bola to drevená truhla (schránka), v ktorej bolo uložené Bohom vydané Desatoro, palica Áronova a vedro s mannou. Veko truhly bolo odliate zo zlata a navrchu boli dvaja cherubíni ako svedkovia Božieho jednania. Veko sa nazývalo zľutovnica. Truhla zmluvy nám poskytuje nádhernú symboliku: Zákon, ktorý bol vnútri truhly, je nutné rešpektovať. Keď sa ľudia proti nemu previnili, zaslúžili si smrť (Rim 6,23), ale Božia milosť je dostatočná, Boh našiel spôsob záchrany, aby sa mohol nad nami zľutovať a odpustiť nám. Truhla zmluvy ľuďom poukazovala na základné Božie vlastnosti. Zákon vypovedá o jeho spravodlivosti, mana o jeho starostlivosti a zľutovnica o jeho láske (Žalm 103,1-11).

Obrady pre očistenie hriechov

Židia prinášali celý rad rôznych obetí, napr. obete vďačnosti, očistné, tu sa však dotkneme len tých, ktoré súviseli s očistením ľudí od hriechu.

1. Denné služby v prítomnosti hriešnika

Keď zhrešil veriaci Izraelita a chcel dosiahnuť odpustenie, musel vykonať to, čo opisuje 3 Moj 4. kapitola:

• musel si uvedomiť svoj hriech (v. 27.28)
• musel si zaobstarať a priviesť obetné zviera – svojho zástupcu (v. 28)
• položil ruky na hlavu obetného zvieraťa a vyznal svoj hriech (v. 29)
• sám musel obetné zviera usmrtiť (a uvedomiť si, že za svoj hriech mal zomrieť on sám, že na jeho mieste umiera obetné zviera) (v. 29)
• kňaz potrel trochou krvi rohy oltára a tým obrazne preniesol hriech. Oltár bol obrazom Kristovho utrpenia – Golgoty, (v. 30)
• potom bolo zviera obetované na oltári (v. 31). Kňaz, ktorý konal zmierujúci obrad, bol ako prostredník obrazom Krista – dokonalého prostredníka. Avšak Kristus bol v skutočnosti aj kňazom aj obeťou.

Tieto obrady sa obmieňali podľa toho, kto sa dopustil hriechov. Uvedená kapitola popisuje niekoľko typov obradov. Princíp však zostával vždy rovnaký: Odplata za hriech je smrť! Avšak aby nemusel zomrieť hriešnik, zástupne za neho vždy umieralo zviera. Človek musel vyznať svoj hriech, preniesť ho na zástupcu a zabiť ho. Druhú časť obradov splnil kňaz. Hriešnik však musel veriť, že Boh mu odpustí!

Židia si však mali uvedomiť, že krv obetných zvierat nie je dostatočným výkupným za hriechy, ale že je len obrazom krvi tej najväčšej obeti – Ježiša Krista – Mesiáša, ktorý v budúcnosti má človeka vykúpiť (Žid 9,9-14).

2. Každoročný obrad „dňa zmierenia“ – hebr. Jom Kipur

Po celý rok sa v priestore svätyne „hromadili“ hriechy a viny – svätostánok bol „znečisťovaný tým najhorším odpadom“ – hriechom. Preto raz v roku, pri vyvrcholení židovských sviatkov, prebiehal najdôležitejšie obrad – DEŇ ZMIERENIA. Dopodrobna je popísaný v 3 Moj 16. kapitole. Pri tomto obrade slúžil „veľkňaz“ – najvyšší kňaz, ktorý vstupoval do najsvätejšieho miesta, za druhú oponu do Božej prítomnosti a tam prosil Boha o odpustenie pre celý národ. Ľudia, ktorí zatiaľ boli zhromaždení okolo svätyne, sa modlili, v srdciach vyznávali svoje hriechy. Čakali, až sa veľkňaz vráti a vyhlási odpustenie – zmierenie. Tento deň sa nazýval – a tiež bol – DŇOM SÚDU – bol predobrazom chvíle, kedy v nebi začne a bude prebiehať BOŽÍ SÚD nad ľuďmi. Preto je pochopenie „dňa zmierenia“ tak dôležitý.

Rekonštruujme hlavné udalosti, ktoré v deň zmierenia prebiehali:

• veľkňaz sa pripravil pre obrad, obetoval za očistenie svojich hriechov (3 Moj 16,3.4.6)
• od ľudu vzal dvoch capov a rozdelil ich žrebom (v. 5.8)
• capa určeného Hospodinovi obetoval za hriech (v. 9.15-19) (tento cap je symbolom Pána Ježiša a jeho obete za hriechy, ktoré ľudia vyznávajú, a prosia za ich odpustenie)
• capa s losom Azazel (ktorý niesol nevyznané a neodpustené hriechy) vyhnali na púšť (v.10.21-26) (cap s losom Azazel je obrazom satana, ktorý bude potrestaný za všetko zlo na svete).

Národ bol zmierený s Bohom. Znečistená svätyne bola očistená od hriechu (v. 16.17.20). Ľudia boli na „Božom súde“ ospravedlnení. Mohla začať nová etapa života cirkvi. Veľkňaz vyšiel zo svätyne svätých a vyhlásil očistenie, ospravedlnenie ľudu v Božích očiach.

Obrady dňa zmierenia boli predobrazom okamihu, keď sa začne Boží súd a Ježiš Kristus bude hrať rovnakú úlohu ako veľkňaz – úlohu obhajcu, prostredníka, zástancu. Biblické proroctvá presne určujú, kedy mal tento veľký okamih v dejinách sveta nastať. Akonáhle prebehne súd v nebi, Kristus bude môcť prísť na svet a tých, ktorí boli ospravedlnení, vezme k sebe (Ján 14,1-3). Po celé stáročia sa každodenne opakovali tieto obrady, ktoré ukazovali na väčšiu obeť, väčšieho kňaza a veľkňaza, väčšiu svätyňu v nebi, dôležitejšiu službu zmierenia.

Kristus zomrel, vstal a vstúpil do nebies. Na Zemi splnil prvú podstatnú fázu zmierujúcej služby, obetoval sa za hriechy ľudí. Vstúpil do neba, aby naplnil druhú časť výkupného diela. Tejto veľkolepej tematike sa venuje rad textov Nového zákona a osobitne list Židom.

II. KRISTUS, veľkňaz v nebeskej svätyni

Svätyňa v nebi

Ježiš Kristus vstúpil do neba a do svätyne, ktorú nepostavili človek, ale Boh (Žid 8,1.2). Biblia na mnohých miestach hovorí o svätyni, o chráme v nebi (2 Moj 25,8.9.40; Žalm 11,4; 102,19; Zj 15,5; 11,19). Svätyňa v nebi – to nie je len metafora, ale skutočné miesto, kde prebýva Boh. Toto miesto v nebi sa stáva pre záchranu človeka tým najdôležitejším. Nie len miesto, ale ten, kto v ňom vykonáva službu odpustenia a zmierenia.

Kristus sa stáva nebeským veľkňazom

Pozemská prostrednícka služba kňazov a veľkňazov dnes už nie je nutná. Kto je dnes naším prostredníkom? Ten, kto povedal: „Ja som cesta i pravda i život; nikto nepríde k Otcovi, len skrze mňa.“ (Ján 14,6)

Kristus po svojom vzkriesení ustanovil cirkev, zveril jej úlohu, aby o ňom kázala, a odišiel do neba. Prečo tu nezostal? Aká dôležitá úloha ho v nebi čakala? V liste Židom 8,1.2. čítame: „Ale hlavné pri tom, o čom je slovo, je to, že máme takého veľkňaza, ktorý sa posadil po pravici trónu Veličenstva v nebesiach, svätoslužobník svätyne a pravého stánu, ktorý postavil Pán a nie človek.“ Prečo sa Kristus stal veľkňazom v nebeskej svätyni?

Obhajca a prostredník

Sami by sme sa nikdy nemohli odvážiť priblížiť k Bohu, nemáme v rukách nič, prečo by nás mal prijať, len svoje hriechy (Rim 3,10-12). V starozákonnej dobe určil Boh, kto má byť prostredníkom medzi nebom a zemou. Boli to kňazi a veľkňazi. Veľkňaz bol potrebný zvlášť v deň zmierenia – v deň súdu. Teraz máme jedného obhajcu a prostredníka – a nie je ním nikto iný ako Ježiš Kristus:

„Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš, ktorý dal sám seba ako výmenné za všetkých,“ (1 Tim 2,5.6)

Ján napísal: „Moje dieťatká, toto vám píšem nato, aby ste nezhrešili. A keby niekto zhrešil, máme prímluvcu u Otca, Ježiša Krista, spravodlivého. A on je zmierením za naše hriechy, no nie len za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (1 Ján 2,1)

Ježiš Kristus sa prihovára za človeka, ktorý sa na neho vo viere obráti, a ponúka svoju krv pre jeho záchranu.

Voľný prístup pre každého

V chráme sv. Petra vo Vatikáne je „svätá brána“, ktorá sa otvára raz za 25 rokov. V ten slávny deň stojí pápež s kardinálmi v nádherných oblekoch a strieborným kladivom trikrát udrie do steny. Robotníci potom odstránia kamene a otvoria dvere. Pápež a za ním rad šťastlivcov vojde do chrámu sv. Petra. Avšak väčšina ľudí takúto možnosť nemá. A vôbec – aká je to prednosť vojsť do slávneho chrámu? Všetci však môžu prísť do otcovského domu, všetci, ktorí chcú „prejsť“ dverami:

„Vtedy im zase povedal Ježiš: Ameň, ameň vám hovorím: Ja som dverami oviec… Ak niekto vojde cezo mňa, bude zachránený…“ (Ján 10,7-9)

Cesta k Bohu, k odpusteniu, k večnému životu je voľná, otvorená.

„Keď teda máme, bratia, smelosť do vchodu do svätyne v krvi Ježišovej – ktorý to vchod nám vysvätil ako cestu novú a živú cez oponu, to jest cez svoje telo – a veľkého kňaza nad domom Božím, pristupujme s pravdivým srdcom v plnej istote viery…“ (Žid 10,19-22)

Čo mám robiť, aby som bol spasený?

Dnes nie je potrebné chodiť do svätyne s obetným zvieraťom, ale je nutné urobiť niekoľko krokov:

1. Je nutné využiť dobu, po ktorú Kristus koná v nebeskej svätyni úlohu veľkňaza. Žijeme v dobe veľkého vesmírneho DŇA SÚDU (Zj 14,6.7). Preto autor epištoly Židom zdôrazňuje, aby sme prijali Krista dnes (Žid 3,7.8).
2. Prísť ku Kristovi (Mat 11,28).
3. Vyznať svoje hriechy, oľutovať (1 Ján 2,1).
4. Nahradiť škody a žiť novým životom (Ján 8,11).
5. Stať sa skutočným Božím dieťaťom, prijať Božie požehnanie a byť ku požehnaniu iným.

---

Študijné otázky

1. Akým názorným spôsobom poučoval Boh Izraelitov o svojom veľkom pláne vykúpenia človeka? Židom 9,9

2. Podľa akého vzoru postavil Mojžiš pozemskú svätyňu? 2 Moj 25,8-9

3. Popíš niekoľkými slovami svätostánok.

4. Ktoré predmety boli na nádvorí, v svätyni a v svätyni svätých a čo symbolizovali?

5. Čo musel urobiť hriešnik, ktorý chcel dosiahnuť odpustenie hriechov? 3 Moj 4. kap.

6. Čo sa odohrávalo počas dňa zmierenia a prečo bol tento deň taký dôležitý? 3 Moj 16. kap.

7. V akom zmysle bol deň zmierenia dňom súdu a na čo ukazoval vo vzťahu k Božiemu plánu spasenia?

8. Akú úlohu vykonáva Kristus v nebi a kde ju koná? Žid 8,1–2

9. Prečo nám nikto iný, než Kristus nemôže sprostredkovať cestu späť k Otcovi a k odpusteniu hriechov?

10. Aké podmienky kladie Boh, aby sme mohli získať istotu vykúpe­nia a dosiahnuť odpustenie hriechov?