„A Hospodin Boh utvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“ (1Moj 2,7)

Posledný deň úžasného stvoriteľského diela Boh zvláštnym spôsobom stvoril korunu stvorenia – človeka. Krásnu, žijúci bytosť. Človek žije – vidí, počuje, spoznáva, miluje, rozhoduje sa, sám tvorí. Spoznáva svet okolo seba a spoznáva aj seba. Život je zázrak. Ako krásny je na jednej strane život, tak neznáma a desivá je na druhej strane smrť.

Čo je to vlastne smrť? Prečo človek už od narodenia starne a nakoniec smrť ukončuje ľudský život? Čo sa deje s človekom po smrti? Pokračuje život človeka v nejakej inej forme po smrti? Alebo je smrť definitívnou bodkou za životom? Ľudia hovoria, že z onoho druhého brehu sa ešte nikto nevrátil, aby nás o tom pravdivo informoval. A predsa …

Biblia nám odhaľuje, že niekto sa snaží zneužiť nepoznatelnosť stavu po smrti a nahovoriť nám nepravdivé skutočnosti. V 1. knihe Samuelovej v 28. kapitole je popísaný pozoruhodný príbeh.

Armáda Filištíncov pritiahla do Sunému a pripravovala sa k útoku na Izraelčanov. Izraelský kráľ Saul s pochmúrnymi predtuchami rozmiestnil svoje jednotky v pohorí Gilboe. V minulosti, keď kráľ počúval Boha, mal istotu, že Boh jeho krajinu vyslobodí z nebezpečenstva. V priebehu svojho života sa však od Boha odvrátil, takže Boh mu na jeho modlitby neodpovedal. Namiesto, aby sa pokoril, vyznal svoje chyby a zmenil svoj život, kráľ urobil ešte horší krok. Spomínal na proroka Samuela, ten by mu iste poradil. Ale prorok nedávno zomrel. Nemohol by sa však s ním nejako spojiť?

Kráľ si v neďalekej dedine nechal vyhľadať starú ženu, veštkyňu, špiritistické médium, aj keď ich všetky mal vyhladiť. Pod tlakom nadchádzajúceho boja s Filištíncami ju požiadal: „Privolaj mi, koho ti poviem.“ Počas špiritistické seansy mu žena povedala: „Vidím ducha, ako vystupuje zo zeme.“ Tento „duch“ informoval bezmocného kráľa, že Izrael prehrá bitku a že on, kráľ Saul, zahynie spolu so svojimi synmi. Predpoveď tohto „ducha“ sa vyplnila.

Bol to však skutočne „duch“ proroka Samuela, kto sa zjavil žene a predpovedal Saulovi? Bol by „prorok Samuel“ aj po smrti starý, oblečený do svojho plášťa a bol by v krajine? Prečo by prorok potreboval špiritistické médium ku sprostredkovaniu kontaktu? Kto to vlastne hovoril s kráľom menom zosnulého? V akom stave sa podľa Biblie nachádzajú ľudia po smrti?

I. Boh odhaľuje tajomstvo podstaty a prirodzenosti človeka

Boh nám v Biblii nechal zaznamenať všetky dôležité informácie, ktoré sa týkajú nášho časného i večného života. Stvoriteľ nás, svoje stvorenie, pozná ďaleko lepšie ako my sami seba. To, k čomu my pracne dochádzame bádaním, Boh pozná. Biblia svojou správou o stvorení úplne popiera vývoj človeka z nižších foriem života počas nekonečne dlhých vekov. Preto tiež správa o stvorení nám v stručnosti hovorí to podstatné o princípe nášho života, o našej prirodzenosti, o príčinách smrti aj o stave po smrti (1Moj 1. a 2. kapitola).

Celý človek je „živou dušou“

Pozostáva človek z troch oddeliteľných častí, ako je telo, duch a duša? Biblia hovorí, že „Boh vytvoril človeka z prachu zeme a v dýchol mu do nozdier dych života. Tá k sa stal človek živou dušou.“ Boh svojím Duchom, svojím „dýchnutím“ ( „oživujúcim princípom“) oživil Adamove neživé telo. Len sám Boh je zdrojom všetkého života. Job napísal, že „dych Všemohúceho“ oživuje (Job 33,4). Tam, kde predtým nebolo nič, alebo bola mŕtva hmota, zrazu pulzuje život. Život pochádza z Boha a je na ňom závislý. Nič by nepomohlo, že Boh pri stvorení sformoval krásne ľudské telo z prvkov, keby mu nedal život. Zostalo by len sochou, umeleckým dielom. Boh však do neživej hmoty vdýchol život a človek sa stal „živou dušou“.

Biblická definícia je veľmi výstižná:

fyzikálne prvky (prach zeme) + Božie vdýchnutie života (oživujúci princíp) = živá bytosť (živá duša).

Týmto spojením prírodných prvkov s oživujúcim princípom od Boha vzniká živá bytosť (duša).

Duša nie je obyčajnou časťou človeka, ktorá by bola schopná na tele nezávislého života, ale duša, to je celý človek vrátane tela. Hebrejské slovo NEPHEŠ (duša) použité v 1 Moj 2,7 je v správe o stvorení použité aj pri opise stvorenia rýb, hmyzu a zvierat (1 Moj 1,20.24; 2,19). Väčšinou však tento výraz v Biblii označuje človeka – vždy však človeka, kým žije. Uvedený verš navyše zdôrazňuje skutočnosť, že človek sa STAL živou dušou, nie že ju prijal.

Nedeliteľná jednota

Už v prvej správe o stvorení Biblie opisuje človeka ako nedeliteľný celok. Každý pokus človeka rozdeliť na jednotlivé časti je skresľujúci. Apoštol Pavol v 1 Tes 5,23 napísal:

„A on sám, Boh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď príde náš Pán Ježiš Kristus.“

Čo teda máme chápať pod uvedenými jednotlivými termínmi?

1. Biblický význam slova „duša“

(Hebr. NEPHEŠ, gr. Psyché)

Výraz „duša“ má v Biblii niekoľko významov. označuje:

1. celého živého človeka vrátane tela, podčiarkuje jedinečnosť a totožnosť každého jedinca (4 Moj 5,6; 5 Moj 10,22; Sk 2,41; Rim 13,1).
2. často sa v Biblii stretávame s výrazmi „moja duša, tvoja duša …“, ktoré sú vlastne iným vyjadrením osobných zámen „ja, ty…“ (1 Moj 12,13; Joz 23,11; Žalm 3,3; Jer 37,9).
3. výraz NEPHEŠ často označuje túžbu, chuť, pocit, sklon. Myslí sa tým na sídlo citov, vôle a rozhodovania (5 Moj 23,24; Prísl 23,2; P Š 1,7).
4. V 4 Moj 31,19 a Súd 16,30 je popísaná „duša“ – človek, ktorý zomiera. Z týchto textov teda vyplýva, že smrťou človeka umiera on ako „duša“ – a žiadna časť človeka nepokračuje vedomou existenciou.
5. sídlom duše je krv (3 Moj 17,11; 5 Moj 12, 23).

Výraz duša neoznačuje žiadnu časť človeka, ktorá by bola schopná života po smrti nezávisle na tele. Zj 16,3 a Mat 10,28 hovoria, že „duša“ umiera, že ju možno „zahubiť“. Slovo „duša“ v Biblii teda označuje niekedy celého živého človeka a niekedy len určitý aspekt života – túžbu, cítenie, intelekt. Avšak nikdy neoznačuje nejakú nezávislú zložku, ktorá by sama o sebe bola schopná života či dokonca bola nesmrteľná!

2. Biblický význam slova „duch“

(Hebr. Ruach, gr. PNEUMA)

Zatiaľ čo slovo „duša“ v prvom rade označuje osobnosť, individualitu človeka, výraz „duch“ označuje najmä oživujúci princíp života, nutný k životu. Termín „ruach“ nachádzame v Starom zákone celkom tristo sedemdesiat sedemkrát. Je prekladaný nasledovnými výrazmi: „duch“, „vietor“, „dych“, „mravný profil“ (Ez 11,19) a tiež „sídlo emócií“ (1 Sam 1,15). V zmysle „dýchania“ je ruach ľudí totožný s ruach-om zvierat (Kaz 3,19). S tým rozdielom, že „dych“ človeka sa „vracia k Bohu“ (Žalm 146,4) a u zvierat nie. Ruach tiež často označuje Ducha Božieho, ako napr. u Iz 63,10.

Avšak nikde v Starom ani v Novom zákone ruach neoznačuje nejakú časť ľudskej bytosti, ktorá by po smrti bola schopná vedomého života nezávisle na tele. Ak Biblie píše, že „duch“ či „dýchanie“ človeka sa vracia k Bohu, nie je to žiadne pokračovanie života, ale vracia sa len oživujúci princíp, ktorý Boh človeku dal (Luk 23, 46; Sk 7,59).

Človek je nedeliteľným celkom. Dnešná lekárska veda preukázala úzku súvislosť medzi duševnými pochodmi a telesným zdravím. Biblia chápe človeka ako celok, a v tomto zmysle Boh človeka ako celok obnovuje. Kristus nielen uzdravoval choroby tela (Mat 9,35), ale tiež kázal a učil, svojím posolstvom obnovoval celého človeka. Preto Biblia niekedy zamieňa pojmy „duch“ a „duša„. Marie, matka Pána Ježiša, povedala: „A Mária riekla: Moja duša zvelebuje Pána, a môj duch plesá nad Bohom, mojím Spasiteľom.“ (Luk 1,46.47)

Keď Pavol vyjadruje želanie, aby bol posvätený náš „duch, duša i telo“ (1 Tes 5,23), chcel, aby žiadna časť ľudskej bytosti nebola vylúčená z procesu posvätenia. Duchom rozumie našu inteligenciu, rozumové a duchovné schopnosti, ktorými komunikujeme s Bohom. Dušou chápe tú časť ľudskej prirodzenosti, ktorá sa prejavuje pudmi, túžbami a pocitmi. Nakoniec menuje telo, ktoré by malo byť podriadené rozumu a viere. Poradie, v ktorom Pavol menuje jednotlivé zložky, nie je náhodné.

II. Čo sa deje s človekom v okamihu smrti?

V máloktorej otázke sa ľudské názory rozchádzajú tak zásadne ako v otázke stavu človeka po smrti. Niektorí ľudia veria, že duša žije ďalej, iní veria, že človek konečne dochádza do miesta večnej blaženosti, iní tvrdia, že človek sa prevteľuje. Špiritisti sa posmrtný život snažia dokázať „spojením“ s mŕtvymi ľuďmi. Ako je tomu v skutočnosti?

1. majstrovský klam nepriateľa

To, že Boh v prvých troch kapitolách Biblie nechal zaznamenať príbeh o stvorení a o páde človeka do hriechu, má pre nás veľký význam. Stretávame sa v ňom s prvou veľmi nebezpečnou lžou, s klamom, ktorý vo svojich dôsledkoch pôsobí nedozerné škody až dodnes.

Boh postavil človeka do rajského prostredia a k živobytiu mu ponúkol plody všetkých stromov. Len jeden strom si vyhradil pre seba, aby ľuďom pripomínal ich závislosť na ňom. Ľudia mali žiť večne, ich nesmrteľnosť však bola podmienená poslušnosťou. Boh im povedal:

„Zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.“ (1 Moj 2,17)

Čo mienil Boh oným výrazom „zomrieš – prepadneš smrti“? Je smrť iba inou, nám neznámou formou života, alebo je opakom života, koncom existencie jedinca, stavom nebytia?

Vráťme sa k prvému príbehu. Onedlho s človekom hovorí pokušiteľ, ktorého Biblia identifikuje ako „satana“ – klamára (Ján 8,44), uisťuje ženu o úplnom opaku toho, čo vyhlásil Boh „Istotne nezomriete“ (1 Moj 3,4). Avšak čoskoro po páde do hriechu prví ľudia spoznali, že „odplata za hriech je smrť“ (Rim 6,23). Splnilo sa to, čo povedal Boh o pominuteľnosti hriešneho človeka: „si prach a do prachu sa navrátiš.“ (1 Moj 3,19) Svoju neposlušnosťou človek stratil nárok na večný život, odcudzil sa od zdroja života a nevyhnutným dôsledkom tohto kroku je smrť. Tým, že satan ľuďom klamal „istotne nezomriete“, ich klamal v dvoch veciach. Po prvé zľahčil hriech. Ako by im povedal: „Nič ste neurobili, a preto nezomriete. Predsa by vás Boh tak kruto nepostihoval za tak zanedbateľnú maličkosť.“ Po druhé im vnukol myšlienku, že po smrti život pokračuje v nejakej inej forme. A odtiaľ pramení učenia o nesmrteľnej duši, o možnosti stýkať sa s mŕtvymi, o večnej blaženosti duší, o prevteľovaní atď.

Čo sleduje satan klamstvom o stave človeka po smrti? Okrem toho, že vždy tvrdí opak toho, čo hovorí Boh, sleduje svoj plán. Predovšetkým učením o nesmrteľnej duši vyraďuje Boha z hry. Ak je človek prirodzene nesmrteľný, potom nepotrebuje Boha ako zdroj života. Biblia však prehlasuje niečo iné. Sk 17,25 hovoria: „On dáva všetkému život“ a Iz 42,5 dopĺňa: „ktorý dáva dych ľuďom na zemi a ducha tým, ktorí chodia po nej“.

Tým hlavným cieľom satana je však ešte niečo iné. Dobre vie, že Boh vo svojej láske urobil opatrenia, aby oklamaní ľudia mohli byť zachránení. Boh poslal Ježiša Krista, aby zomrel na miesto každého človeka. Dáva každému človeku možnosť, aby uveril v Krista a získal večný život (Ján 3,15-17). Prijať Ježiša Krista, prežiť vnútorná zmenu je však nutné tu, v tomto živote, v tomto tele. Satan však klamom o posmrtnom živote odsúva ľudské rozhodnutie prijať Krista, nechať premeniť svoj život až „potom“ – po smrti. Ponúka ľuďom možnosť, ktorá neexistuje! Vieme si predstaviť sklamanie ľudí, ktorí počítali s druhou možnosťou a s Božou zhovievavosťou, a zatiaľ príde súd pre nekajúcnych sa? Je veľmi nebezpečné odkladať prijatie spasenia v Kristovi na neurčito, do budúcnosti.

Podvod špiritizmu

Aby satan dokázal svoje tvrdenie, že mŕtvi žijú a môžu so živými ľuďmi komunikovať, pripravil rafinovaný podvod. Satan je mocnou bytosťou. Sám sa premieňa do podoby mŕtvych, a keď sa „zjavuje“ prostredníctvom média živým, prezrádza ľuďom také skutočnosti, ktoré mohol poznať iba dotyčný a satan. Diabol má moc sa premeniť na anjela prvej triedy (2 Kor 11,14), preto mu nerobí žiadny problém vziať na seba podobu zosnulého človeka. Potom ľudí začína viesť svojím smerom. Preto Boh tak prísne zakázal akýkoľvek kontakt so špiritizmom, okultizmom, čarodejníctvom, s temnými mocnosťami (5 Moj 18,9-14). Boh povzbudzuje svoj ľud, aby sa obracal na neho a nie na mŕtvych (Iz 8,20). Až dodnes vedie satan milióny ľudí do záhuby preto, že odmietajú Boží zákon a „pýtajú sa veštcov a hádačov“. Akonáhle satan nad niekým získa vládu, potom sa človek len veľmi ťažko vymaňuje z jeho diabolskej moci. (Viď diablom posadnutého v dobe Ježiša Krista – Mat 8,28n)

2. Biblická definícia smrti

Biblia hovorí o smrti človeka na mnohých miestach, v doslovných i obrazných pasážach, a vždy jednoznačne ukazuje na to, že smrťou sa končia všetky životné pochody a funkcie tela i mysle. Sledujme niekoľko výrokov:

• Kaz 12,7: „a tak sa navráti prach do zeme, ako bol, a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.“
• Žalm 6,6: „Lebo v smrti nieto rozpomienky na teba, a kto ťa bude oslavovať v hrobe?!“
• Kaz 9,5.6: „Lebo živí vedia, že zomrú; ale mŕtvi nevedia ničoho ani nemajú viacej nijakej odplaty, lebo sa zabudla ich pamiatka. Aj ich láska aj ich nenávisť aj ich revnivosť už dávno zahynula, a nemajú viacej nijakého podielu na veky v ničom tom, čo sa deje pod slnkom.“
• Job 14,10-15: „Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?!… tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku… Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len nepríde moja zmena. Zavoláš, a ja sa ti ohlásim;“
• Job 7,8-10: „neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude. Ako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto zostupuje do hrobu; nevyjde zase hore; nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto.“
• Job 3,11.13.17n: „Prečo som nezomrel, prv ako som sa narodil, … Lebo teraz by som ležal a odpočíval, spal by som a mal by som pokoj, s kráľmi a radcami zeme… Tam prestávajú bezbožníci zúriť… Malý a veľký sú tam rovní…“
• Žalm 115,17: „Nie mŕtvi budú chváliť Hospodina a niktorý z tých, ktorí zostupujú na miesto mlčania;“
• Ján 11,11.13: „To povedal a potom im riekol: Lazar, náš priateľ, usnul; ale idem, aby som ho zobudil zo sna… Ale Ježiš povedal o jeho smrti, a oni sa domnievali, že hovorí o spánku sna.“
• Job 19,25-27: „Ale ja viem, že môj vykupiteľ žije a posledný sa postaví nad prachom. A keď raz toto všetko rozborí moju kožu, potom zo svojho tela uvidím Boha…“

Keď si uvedené texty zhrnieme, môžeme povedať, že ľudia po smrti

• Končí svoju aktivitu (Žalm 146,4)
• Neoslavujú Boha – nie sú v nebi (Žalm 6,6)
• Nevedia zhola nič – nežijú vedomým životom (Kaz 9,5)
• Neprebudia sa až do vzkriesenia (Job 14,13)
• Neukazujú sa na svete – klam špiritizmu (Job 7,8n)
• Netrpia – peklo neexistuje (Job 3,13.17-19)
• Majú všetci rovnaký údel (Job 3,11-19)
• V posledný deň nastane vzkriesenie (Job 19,25n)

III. ČLOVEK A nesmrteľnosti

Stálym používaním sa do ľudského povedomia vžil termín, že človek má „nesmrteľnú dušu“. Až doteraz sme si ukázali, že nesmrteľnosť nemôžeme s človekom bezmyšlienkovite spájať.

Len Boh je nesmrteľný

V Písme nemáme ani jeden biblický text, ktorý by učil, že človek JE nesmrteľný. Naopak, apoštol Pavol napísal: „ktorý má SÁM JEDINÝ je nesmrteľný a býva v neprístupnom svetle…“ (1 Tim 6,16) Boh má život sám v sebe, je nesmrteľný, je večný.

Naproti tomu sme my, ľudia, smrteľní, mizneme ako para, ako mrak. Človek sa diametrálne líši od Boha. Boh je nekonečný, my sme obmedzení vekom, schopnosťami, možnosťami. On je nesmrteľný, večne živý, sa pomíňame. Napriek tomu však na počiatku Boh ľuďom ponúkal niečo veľkolepé.

Podmienená nesmrteľnosť

Ľudia mohli žiť večne za predpokladu, že budú rešpektovať Bohom stanovenej životné princípy – mravné, fyzikálne a zdravotné zákony. Ľudia však prijali „zákony“ iného pána – satana – a s tým prišli aj dôsledky – smrť. Neposlušnosťou ľudia stratili to najcennejšie – svoj vlastný život. Keby potom Boh v Kristovi neurobil opatrenia pre našu záchranu, bolo by to tragické!

Nádej pre človeka

„Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.“ (Rim 6,23)

Aj keď sa ako ľudia rodíme smrteľní, Biblia nás nabáda, aby sme sa usilovali o nesmrteľnosť. Aj keď sme ju stratili svojim hriechom, Boh nám ju opäť ponúka. Má nás tak rád, že bol ochotný za nás dať Ježiša Krista. Kristus na kríži Golgoty neumieral pre svoje hriechy, na neho smrť nemala nárok, žil totiž bez hriechu. Zomrel namiesto nás, aby nám ponúkol niečo, čo vlastní iba on sám – večný život.

My stále od jeho vzkriesenia a odchodu umierame. Odchádzame k dočasnému odpočinku. Kristus však sľúbil, že sa vráti a veriacich „vezme k sebe“ (Ján 14,1-3). Doteraz umierame, doposiaľ nás desí skutočnosť smrti, doposiaľ satan klame ľudí a nahovára im, že sa o budúcnosť nemusia starať. A predsa sa už veľmi rýchlo blíži okamih, kedy „sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi s neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv; potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. A takto budeme vždycky s Pánom.“ (1 Tes 4,16.17)

„Lebo zatrúbi, a mŕtvi vstanú neporušiteľní, a my budeme premenení. Lebo toto porušiteľné musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné obliecť nesmrteľnosť.“ (1 Kor 15,53.54)

Boh znovu človeka uvedie do stavu, v akom bol na začiatku v raji. Vnútorne premenených a Duchom obnovených ľudí Kristus „odeje“ novým nesmrteľným telom. A pretože bude definitívne zničený hriech ako deštruktívny činiteľ, pretože pôvodca, hriechu aj s jeho prívržencami bude zničený, vo vesmíre opäť zavládne súlad a láska. Začne večný život, život plný krásy, nesmierne bohatý a perspektívny. (Zj 21. a 22. kap.)

---

Študijné otázky

1. Prečo ľudí natoľko zaujíma stav človeka po smrti a prečo ľudia zastávajú toľko odlišných názorov?

2. Ktorú základnú pravdu o podstate človeka nám približuje text 1 Moj 2,7?

3. Čo všetko označuje biblický termín „duša“?

4. Aký je biblický význam slova “duch“?

5. Je „duša“ alebo “duch“ časťou ľudskej bytosti, ktorá je po smrti schopná samostatného vedomého života mimo tela?

6. Prečo sa nepriateľ tak snaží človeka presvedčiť, že po smrti existuje nejaká forma života? Aké zvody k tomu používa?

7. Čo sa podľa výrokov Biblie deje s človekom po smrti?

8. Prečo Biblia zdôrazňuje, že jedine Boh je nesmrteľný? 1 Tim 6,16

9. Za akých podmienok ľudia môžu získať nesmrteľnosť a kedy to bude? 1 Tes 4,13-18; 1 Kor 15,53-54