Mnohým povrchným pozorovateľom sa prikázania Desatora javia ako obmedzenie. Osem z desiatich začína slovom „nebudeš“. A predsa Boží zákon nemá za cieľ obmedzovať človeka. Podobá sa skôr zábradliu, ktoré je umiestnené na dôležitých miestach nášho života, tam, kde hrozí zvláštne nebezpečenstvo. Tieto zábradlia chránia nás samotných, našich blížnych a nášho Boha, aby nikto neutrpel škodu hriechom. Boh svojimi príkazmi chráni všetko dôležité: náš život (nezabiješ), naše telo (nezosmilníš), naše vlastníctvo (nepokradneš), našu česť a meno (nevydáš falošné svedectvo).

Prikázania v Desatore sú zoradené v pozoruhodnom poradí, nasledujú v logickej nadväznosti. Od úcty k Bohu sa prechádza k úcte k človeku, od človeka k správnemu vzťahu k hodnotám, potom sa zaoberá otázkou ľudských slov a nakoniec sa dotýka toho najdôležitejšieho – pohnútok a myšlienok. Prvé tri prikázania druhej dosky Desatora sa zaoberajú ľudským životom, jeho fyzickým a morálnym aspektom a ďalšie tri sa dotýkajú vlastníctva človeka.

I. ČESTNOSŤ A POCTIVOSŤ (8. prikázanie)

„Neukradneš!“ (2 Moj 20,15) Jób 4,3-8

Problém ľudskej chamtivosti

Keď Boh stvoril svet a človeka, dal nám, ľuďom, do užívania všetko, čo stvoril – krásny raj, prírodu, všetko bohatstvo a krásy sveta (1 Moj 1, 27-29; 2,8.9.15.16). Z toho všetkého, čo dal k dispozícii ľuďom, si pre seba vyhradil jediný strom uprostred raja (1 Moj 2,17). Boh chcel, aby si človek vždy uvedomoval, od koho všetko dostal, kto mu dáva život, chcel, aby sa ľudia nestali sebeckými a vedeli rešpektovať vlastnícke právo iných. Na scéne sa však objavil klamár a chamtivý cherub, ktorý sa už v minulosti pokúsil privlastniť si moc, postavenie a česť, ktoré patria len Bohu. Zvláštnym psychologickým trikom vzbudil v ľuďoch túžbu po tom, čo ešte nemajú (a nemuseli mať, pretože mali všetko) a človek Bohu odcudzil niečo z toho, čo bolo jeho (1 Moj 3,1-6). Prvým hriechom bola žiadostivosť (závisť), ktorá viedla ku krádeži. Od tejto chvíle okrem ďalších, ľudstvo počas dejín sprevádza hriech chamtivosti, sebectvo a krádeže. Boh dobre vie, koľko zla napáchala ľudská chamtivosť, a preto popisu tohto zla v Biblii venuje veľa miesta.

„A tí, ktorí chcú byť bohatí, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých žiadostí nezmyselných a škodlivých, ktoré pohružujú ľudí do záhuby a do zatratenia. Lebo koreňom všetkého zlého je milovať peniaze, po čom niektorí zatúžili a tak zablúdili od viery a naplnili sami seba mnohými bolesťami.“ (1Tim 6,9.10)

V biblických dobách, v stredoveku aj dnes je krádež rozšíreným zlom. Nie všetky civilizácie krádež odsudzovali ako niečo nesprávne. Starí Gréci obdivovali šikovných zlodejov a pohŕdali okradnutým, pretože si „nedokázali ustrážiť svoje vlastníctvo“. Žiaľ, že podobne tomu bolo v stredoveku v „kresťanskej“ Európe. Martin Luther sa zmienil o tom, že ľudia kradnú všade, kde ide o peniaze a o tovar: na trhoch, v obchodoch, v krčmách aj v dielňach. Je dnes situácia iná?

Čo v sebe zahŕňa príkaz „nepokradneš“?

Boh rešpektuje právo človeka vlastniť rôzne veci a hodnoty nadobudnuté poctivou prácou. V Biblii čítame o mnohých bohatých a pritom veľmi zbožných ľuďoch. A predsa si ľudia majú uvedomiť, že sú len správcami, že všetko patrí Bohu (1 Moj 14,19; 2 Moj 19,5; Žalm 24,1; Žalm 50,9-12; Hagg 2,8). To, čo máme, je nám zverené Bohom a máme s tým správne hospodáriť.

Slovo nepokradneš je výstižnejšie, než na prvý pohľad vyzerá:

1. Predovšetkým sa týka skutočnej krádeže, odcudzenie akejkoľvek veci či hodnoty ku škode jej vlastníka, bez jeho vedomia (3 Moj 19,11; Mat 19,18; Ef 4,28).
2. Hovorí o lúpeži a odňatí čohokoľvek druhému za použitia násilia alebo hrozby násilia (Jer 21,12).
3. Privlastnenie si niečoho klamom, ľsťou.
4. Nepoctivý obchod, zlý tovar, falošná váha (3 Moj 19,35; Prísl 11,1).
5. Požičanie peňazí na vysoký úrok, úplatok (1 Sam 12,3; Iz 1,23; 2 Moj 22,25; Prísl 28,8).
6. Zadržiavanie či skracovanie mzdy robotníkom (Jak 5, 1-5).
7. Hry o peniaze, jazdy načierno, zlé zaobchádzanie s požičanými vecami, zbytočné míňanie, kupovanie kradnutého tovaru, spôsobenie škody inému z nedbanlivosti, zneužívanie moci a vplyvu. Do tejto kategórie patria všetka nepoctivosť a chamtivosť, všetky plány a myšlienky o takých veciach. Mnohé z obchodných podvodov ľudí zostane na tomto svete utajené, Boh však raz zjaví aj tie najtajnejšie veci (Kaz 12,13.14). A sám všetky krivdy pomstí! (Žalm 140,13; Žid 10,30; Sk 7,24).

Kladný význam prikázanie „neukradneš“

Z ďalších výrokov Biblie rozvíjajúcich jednotlivé prikázania zisťujeme, že Bohu ide o viac než o zákaz nesprávnych činov. V prikázaní „nezabiješ!“ Nachádzame „miluj život a rozvíjaj ho“, v prikázaní „nezosmilníš“ „buduj hlboké rodinné zväzky“, v prikázaní „neukradneš“ „buď čestný a poctivý za každých okolností“.

Prikázanie „neukradneš“ znamená tiež uviesť do poriadku minule krádeže, vrátiť všetko alebo odcudzené nahradiť. O tom jasne hovorí Ez 33, 15.16. Keď Zacheus spoznal spasenie v Ježišovi Kristovi, vrátil ľuďom všetko, o čo ich predtým pripravil (Luk 19,8.9). Tak by to mal urobiť každý, kto v Kristovi nájde svoje spasenie.

Prikázanie neukradneš znamená tiež mať poctivý prístup k práci, znamená učiť sa čestnosti, bojovať proti lenivosti a nepoctivosti. Znamená učiť sa spoliehať na Božiu pomoc a nechcieť byť za každú cenu nezávisle zaistený. Znamená to správne zoradenie životných hodnôt, dať na prvé miesto veci Božie a všetky ostatné tomu podriadiť. Znamená to umenie uspokojiť sa s tým, čo mám, a nedychtiť po bohatstve. Znamená to rozvíjať umenie dávať a mať z toho radosť. Znamená to učiť sa spoliehať na Božie zasľúbenia a na Božiu praktickú pomoc.

O týchto veciach hovoria nasledujúce biblické texty:

• Ef 6,6.7 pracovať ako pre Pána
• Fil 2,5 zmýšľať čestne, ako Pán Ježiš
• Rim 12,11 v práci nemáme byť leniví
• 1 Petr 5,7 naučme sa spoliehať na Božiu pomoc
• Mat 6,8.26-28; Prísl 10,22 Boh sa o nás stará
• Mat 6,33 umenie dať na prvé miesto Božie veci
• 1 Tim 6,6-8 umenie uspokojiť sa s tým, čo mám
• Luk 6,38; Sk 20,35 umenia a požehnanie dávania

Tí, ktorí dnes chcú rešpektovať prikázanie neukradneš, budú mnohokrát nepochopení, budú musieť „plávať proti prúdu“, spočinie však na nich Božie požehnanie, ktoré „obohacuje bez všetkého trápenia“ (Prísl 10,22), a získajú podiel v zemi, kde už nebudú druhých „okrádať zlodeji“ (Mat 6,19-21).

II. O HODNOTE ĽUDSKÝCH SLOV A O PRAVDE (9. prikázanie)

„Nepovieš na svojho blížneho falošného svedectva!“ (2 Moj 20,16) Príbeh Sk 5,1-11

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že druhá polovica Desatora sa venuje čoraz menej dôležitým veciam či hriechom. Krivé svedectvo predsa nie je tak závažným priestupkom, ako je vražda či smilstvo. V skutočnosti je to však naopak. Nestačí sa nepreviňovať len hrubými skutkami, Boh žiada, aby sme nehrešili ani slovom, ani myšlienkou. Toto stupňovanie nám naznačuje, akým smerom vo výklade jednotlivých prikázaní sa bude uberať Kristus v Novom zákone: hriechom je už hnevlivé slovo, nečistá myšlienka, žiadostivý pohľad (Mat 5. kap.). Musíme si uvedomiť, že hrešíme častejšie svojimi slovami a myšlienkami než svojimi činmi. Koľko zla už napáchal ľudský jazyk, zlé slová, ohováranie, lož, zatajená pravda.

Problém hriechu slov

Hriech so všetkými tragickými dôsledkami sa na svet dostal v podobe slov – klamstva, ktoré ľuďom povedal najväčší podvodník. Satan klamal, keď žene povedal, že „budú ako bohovia“ (1 Moj 3,5), klamal, keď povedal, že „nezomriete“, (v. 4) Kristus diabla preto nazýva „otcom lži“. (Ján 8,44) Koľko zla napáchala ľuďom lož, klam, polopravda! Ako často sa ľudia v hovore oberajú inými ľuďmi, ich životom, konaním a pohnútkami. Boh týmto prikázaním stavia hrádzu proti ohováraniu, proti pošpineniu cti a mená ľudí.

Božie slovo sa veľmi často dotýka otázky ľudskej reči. Ukazuje na rad tragických príbehov, ktoré začali ohováraním a klamom, ukazuje na hodnotu slov, akým spôsobom máme hovoriť, čo máme ľuďom hovoriť.

„Takže, moji milovaní bratia, nech je každý človek rýchly počuť, pomalý hovoriť, pomalý do hnevu.“ (Jak 1,19) „Ak niekto neklesá v slove, to je dokonalý muž, ktorý má moc pojať na uzdu i celé telo… Hľa, i lode, hoci sú také veľké a hnané krutými vetry, dajú sa sem i ta obrátiť najmenším kormidlom… Tak i jazyk je malý úd a veľkým sa honosí.“ (Jak 3,2-6) „Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré povedia ľudia, vydajú počet v deň súdu.“ (Mat 12,36)

Čo znamená prikázanie „Nepovieš falošného svedectva“?

Rovnako ako u ostatných prikázaní aj toto nám chce povedať viac aspektov:

1. Nevyslovíš krivé (falošné) svedectvo o svojom blížnom na súde. Lživé svedectvo na súde sa podľa Mojžišovho zákona trestalo smrťou (Prísl 6,19; 5 Moj 19,16-21).
2. Znamená to nezneuctít povesť, dobré meno druhého človeka v bežnom rozhovore ohováraním, zatajovaním určitých skutočností. Pošpiniť česť druhého človeka je rovnako závažné ako pošpiniť Božiu česť a jeho konanie! (Mat 25,40)
3. V širšom kontexte toto prikázanie žiada, aby sme neklamali, hovorili pravdu, bránili pravdu, nezapreli ju, nezatajovali, aby sme neprezradili zverená tajomstvo. V tejto súvislosti sa môžeme zmieniť o slávnej Husovej výzve „Hľadaj pravdu, počúvaj pravdu, uč sa pravde, miluj pravdu, hovor pravdu, bráň pravdu až do smrti, lebo pravda ťa vyslobodí.“ Prorok Zachariáš napísal: „Hovorte pravdu každý so svojím blížnym.“ (Zach 8,16)
4. Čistá, avšak bezcitným spôsobom podaná pravda, môže druhým spôsobiť mnoho bolesti. Nehovoríme k veciam ani do vzduchoprázdna, ale prikázanie samo zdôrazňuje, že hovoríme o ľuďoch a k ľuďom v konkrétnych okolnostiach. Pravda sa samozrejme nesmie meniť podľa okolností, ale prikázanie „nepovieš falošného svedectva“ musí byť podriadené najvyššiemu prikázaniu – prikázaniu LÁSKY. Pravdivé je to, čo druhému prospieva a nie škodí. Nie len teda hovoriť pravdu, ale povedať ju tak, aby ňou druhý neutrpel.

Kladný význam deviateho prikázania

Pán Ježiš veľa hovoril o pravde. „Ja som cesta i pravda i život; nikto nepríde k Otcovi, len skrze mňa.“ (Ján 14,6) „A poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí.“ (Ján 8,32) Prokurátor Pilát sa pýtal Krista: „Čo je pravda?“ (Ján 18,38) Na odpoveď však už nečakal. Boh nám ľuďom však pravdu zjavil úplne dostatočným spôsobom. Už v raji ľuďom povedal, akým spôsobom majú žiť. Keď zhrešili, povedal im, v akej sú situácii. V Biblii nám oznámil, aké opatrenia pre našu záchranu urobil. Potom na svet prišiel Ježiš Kristus, vtelená pravda, aby nás zachránil a ukázal nám zmysel života. Biblia nám prináša pravdu o všetkom, čo je pre náš život dôležité. „Tvoje slovo je pravda.“ (Ján 17,17) Poslúchnuť deviate prikázanie v najširšom kontexte znamená mať túžbu po poznaní Biblie, po odhalení právd, ktoré sú v nej, po poznaní jej autora, túžbu uviesť jej zásady do života.

Sokrates hovorí o trojitej stráži úst; pri vyslovení každej pravdy by sme si mali položiť tri otázky: Prvá sa pýta každého slova: Si pravdivé? Druhá sa pýta: Si láskavé? Tretia sa pýta: Si nutné? Ak slovo nemôže kladne odpovedať na jednu z troch uvedených otázok, nemá cez pery vyjsť.

Žijeme dnes v dobe klamu a poloprávd. Ľudia si na lož zvykli tak, že si bez nej nevedia predstaviť život. Musíme sa preto učiť pravdu hovoriť aj pravdu počuť. Pritom musíme každé svoje slovo podrobovať „kontrole“ lásky, či je vyslovené z lásky k druhému. Medzi láskou a pravdou je dodnes určité napätie. Žijeme vo svete hriechu, kedy sa jedno presadzuje na úkor druhého. Ak však v našich srdciach bude žiť ten, ktorý je LÁSKA a PRAVDA (Ján 14,6; 1 Ján 4,8), budeme vedieť druhým hovoriť v láske pravdu a tá ich potiahne ku Kristovi, k Spasiteľovi. Kristus pre nás pripravuje príbytky (Ján 14,1-3) a chce, aby sme sa z jeho moci vnútorne premenili skôr, než budeme môcť vojsť do obnoveného prostredia v novom tele.

III. O PREMENE A NORME ĽUDSKÉHO MYSLENIA (10. prikázanie)

„Nepožiadaš domu svojho blížneho! Nepožiadaš ženy svojho blížneho ani jeho sluhu ani jeho dievky ani jeho vola ani jeho osla ani ničoho, čo je tvojho blížneho!“ (2 Moj 20,17) Príbeh 1 Kráľ 21,1-19

Posledné prikázanie tvorí dôležitý záver celého Desatora. Samotným svojím obsahom ide veľmi hlboko do ľudského srdca – týka sa myšlienok, motivácie konania. Ako v kruhu, posledné prikázanie sa dotýka prvého. Láska k Bohu a blížnemu je prednostne vecou srdca, pohnútok. Práve touto medzerou medzi prvým a posledným prikázaniam si prerúbal cestu hriech. Keby Lucifer skutočne miloval Boha a nezačal mu závidieť jeho moc a postavenie, zrejme by vesmír a náš svet nepoznali útrapy, ktoré hriech spôsobil. Žiadosť, dychtivosť, závisť bol prvým hriechom, a preto posledné prikázanie podrezáva vlastný koreň hriechu.

Bohom, ktorý v srdciach ľudí nahradil živého Boha, je vlastné ľudské JA. Je pyšné, hriešne a žiadostivé. Chceme niečo mať, niekým významným sa stať, predčiť svojich blížnych. Preto druhým neprajeme to, čo nadobudli, peniaze, postavenie či úspechy.

Stanovisko Biblie

Božie slovo sa na mnohých miestach zmieňuje o nebezpečenstve žiadostivosti a o tragických dôsledkoch tohto hriechu. Uveďme si niekoľko miest.

„Teda mŕtvite svoje údy, ktoré sú na zemi, smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadosť a lakomstvo, ktoré je modlárstvom.“ (Kol 3,5)

„Lebo to viete, že niktorý smilník alebo nečistý alebo lakomec, čo je to isté ako modlár, nemá dedičstva v kráľovstve Krista a Boha.“ (Ef 5,5)

„Potom žiadosť, keď počne, rodí hriech, a hriech, keď je vykonaný, plodí smrť.“ (Jak 1,14-15)

Biblia aj na mnohých ďalších stránkach Starého a Nového zákona ukazuje, akou nebezpečnou vlastnosťou je žiadostivosť a chamtivosť, ako ľahko človeka strháva k najhorším hriechom! (5 Moj 5,21; Žalm 10,3; 2 Moj 18,21.22; Mich 2, 1.2; Luk 12,13-23; 1 Kor 6,9.10; 1 Tes 2,5).

Desiate prikázanie zasahuje samotnú podstatu, zdroj hriechu – ľudské myslenie. Tam hlboko v srdci, kam ľudia nevidia, častokrát pod maskou zbožnosti a humánnosti v srdci žije a rastie závisť, prerastá v nenávisť. Už samotná taká myšlienka je zdrojom mnohého zla a hriechu. Prítomnosť takej myšlienky znečisťuje myseľ a nesprávne motivuje pohnútky! Postupne sa prediera navonok a snaží sa prejaviť činom: nájsť spôsob, ako získať, privlastniť si to, po čom človek túži! Hebrejské slovo „dychtiť“ v sebe zahŕňa aj POKUS prisvojiť si neprávom to, čo mi nepatrí. Toto prikázanie je v rade všetkých mravných kódexov jedinečné, pretože rieši samotnú podstatu hriechu – myšlienku. Vedie proti nemu boj už vtedy, keď sa ešte nič neprejavuje navonok. Preto Kristus povedal:

„Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, falošné svedectvá, rúhania.“ (Mat 15,19)

Čo všetko zahŕňa desiate prikázanie

1. Posledné prikázanie zakazuje závisť voči tomu, čo náš blížny získal a má. Dom zahŕňa celý jeho rodinný život, deti. Je spomenutá aj manželka ako objekt dychtivosti. Vymenované veci je možné previesť do dnešných pomerov: nebudeš závidieť druhému jeho domov, prácu, úspechy ani majetok – nič, čo spríjemňuje a obohacuje jeho život.
2. Nebudeš sa takýmito myšlienkami ani zaoberať. So závisťou sa máme čo najskôr a veľmi energicky vysporiadať, pretože táto burina rastie veľmi rýchlo a prináša tragické ovocie! Závidieť znamená ocitnúť sa na zakázanej satanovej pôde a je len otázkou času, než človek zhreší.
3. Každá závisť je vo svojich dôsledkoch previnením proti samotnému Bohu! (Žalm 51,6)
4. Nezávidieť znamená druhému priať všetko dobré a spolu s ním sa z toho radovať. Božia dokonalosť a hĺbka jeho lásky sa prejavuje v tom, že všetkým praje to najlepšie a dáva ľuďom dobré dary. A práve toto nás Boh chce naučiť.
5. Toto prikázanie nezasahuje iba myslenie a život ľudí zjavne hriešnych, ale vedie k hlbokému zamysleniu a k pokániu života ľudí, ktorí dávajú na obdiv svoju zbožnosť. Naozajstným kresťanom je skutočne zbožný človek, ktorý víťazí nad hriechom vo svojej mysli.

Bohu však nejde len o odhalenie podstaty hriechu, o naše usvedčenie, že sme hriešni, ani o naše odsúdenie a o presné vymedzenie hriechu. BIBLIA JE KNIHOU, V KTOREJ BOH PONÚKA RIEŠENIE. Prostredníctvom modlitby, moci Biblie, svojej prítomnosti nám Boh poskytuje NÁVOD k tomu, AKO ŽIŤ VÍŤAZNE BEZ HRIECHU.

Premena mysle

Boh nehovorí len: „Nebudeš dychtiť.“ On ide ďalej. Dobre vie, že naše srdce je „prevrátené“ (Jer 17,9) a hriešne, že žijeme na svete zamorenom hriechom. Preto je ochotný naše srdce (zmýšľanie) premeniť a naučiť nás princípom správneho myslenia:

„Takže ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením; drievne pominulo, hľa, všetko je nové.“ (2 Kor 5,17)

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysli, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rim 12,2)

„Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten nesie mnoho ovocia.“ (Ján 15,5)

„A ostatne, bratia, všetko, čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobropovestné, ak je nejaká ctnosť a ak nejaká chvála, o tom premýšľajte.“ (Fil 4,8)

Keď v modlitbe Boha požiadame o to, aby zmenil našu myseľ, on je ochotný nás zbaviť všetkých „koreňov“ zla v našej mysli a zasiať do nej svätosť a čistotu. Strážte si zmysly, ktoré sú vstupnou bránou do našej mysle, nečítajte, nepočúvajte, nepozerajte sa na zlé a nemravné veci. Tie myseľ znečisťujú. Naopak, zaoberajme sa vecami čistými a svätými.

Ako sa prejaví život človeka s premenenou mysľou?

• Bude sa rád zaoberať čistými vecami (Fil 4,8)
• Nezávidí, ale praje iným, rád dáva (Luk 6,38)
• Raduje sa z radosti a šťastia iných (Rim 12,15)
• Vo svojom hodnotovom rebríka má na prvom mieste Boha a jeho záležitosti, očakáva Božiu pomoc a požehnanie (Mat 6,33)

---

Študijné otázky

1. V akom zmysle sa Boží zákon podobá zábradliu a pred čím nás má ochrániť?

2. Čo nám zakazuje prikázanie „nepokradneš“?

3. Ako v kladnom zmysle prehlbuje Biblia prikázanie „nepovieš falošného sve­dectva“?

5. Čo nám toto prikázanie hovorí o našom vzťahu k pravde?

6. Čo všetko zakazuje prikázanie „nepožiadaš“?

7. Odkiaľ pramení všetok hriech človeka? Mat 15,19

8. Ako môžeme zvíťaziť nad zlými myšlienkami? 2 Kor 5,17

9. Ako sa prejavuje život človeka, ktorého myseľ Boh premenil?